Pri štúdiu problematiky odcudzených detí na sociálnych sieťach som sa stal členom rôznych online skupín odcudzených rodičov v mnohých krajinách sveta. Sledovanie komunikácie zavrhnutých rodičov, ich temer rovnakých problémov bez ohľadu na krajinu a bez ohľadu na to, či išlo o zavrhnutého otca alebo matku, mi poskytlo veľmi veľa poznatkov a skúseností, ktoré mi pomohli prekonať vlastné negatívne pocity. Predpokladám, že aj ostatní ľudia združení v týchto skupinách, niekedy veľmi veľkých skupinách, nachádzajú mentálnu silu, ktorá im pomáha prežiť niekedy mimoriadne ťažké osobné situácie. Je zaujímavé, že som nenašiel ani jednu jedinú skupinu rodičov zlodejov, ktorí si spoločné deti prisvojili, ukradli svojim zavrhnutým partnerom! Títo ľudia necítia potrebu sa podeliť so svojimi skúsenosťami so svojim okolím. Sú schovaní, zalezení tam, kde ich ťažko nájsť, často v izolácii, kde žijú v strachu z prezradenia a z odsúdenia spoločnosťou. Ako môžu zavrhnutí rodičia najlepšie prekonať každodennú prázdnotu a negatívne pocity z odlúčenia svojich detí? To je to najťažšie s čím takýto rodičia bojujú! Samota s vnútornou prázdnotou a bolesť, ktorá je vyvolaná obavou, že ich deti na nich zabudli, že ich nepotrebujú a v horšom prípade im to takéto deti aj oznámia rovno do očí, že už ich nechcú ani vidieť. Stáva sa, že takéto deti musia vypovedať proti svojim zavrhnutým rodičom na polícii, kde musia tvrdiť nepravdivé veci a výmysly, ktoré im nadiktoval rodič agresor. To nie deti sú za to zodpovedné, ale IBA rodič, ktorý ich do toho núti. Je to jedna z najhorších vecí, ktoré môže rodič voči svojim deťom urobiť, je to niečo ako psychické znásilnenie. Vykonanie niečoho, čo dieťa vnútorne nezvláda, ale zo strachu pred dominantným rodičom to musí urobiť. Láme to jeho srdce. Aby to dieťa psychicky zvládlo, vnútorne sa musí stotožniť s tým čo robí a tým sa oddeľuje od svojho odmietaného rodiča. V prvom rade zavrhnutý rodič nesmie klesať na duchu! Ak zažil so svojimi deťmi krásne časy, môže si byť istý, že rovnaké spomienky v srdci majú aj jeho deti. Jeho deti majú do istej miery ešte ťažšiu pozíciu ako má on sám. Rodič totiž môže otvorene vyjadriť svoje myšlienky a hovoriť priamo to čo si myslí. Dieťa to však nemôže. Dieťa pod tlakom okolností, vystrašené z novej situácie hľadá riešenie v rámci svojich možností a obvykle si vyberá podvolenie sa rodičovi agresorovi, pretože tak má väčšiu šancu udržať si duševné zdravie. Ak môžem odporučiť východiská z takejto situácie, jednoznačne odporúčam zabezpečiť si maximum informácii o svojich deťoch, pretože nedostatok informácii vytvára priestor na špekulácie, ktoré môžu byť horšie ako realita. Ďalej je veľmi dôležité študovať problematiku o odcudzení detí: čítať o tom, komunikovať s rodičmi v rovnakej situácii, aby ste sa dozvedeli, ako odcudzenie vzniká, aké konanie to zlepšuje, aké konanie to zhoršuje. Tak sa totiž dozviete, že nie vy ste to príčinou, prečo sa to stalo, ako to tvrdí rodič agresor. Dokonca ani vaše deti nie sú toho príčinou. Práve vy a vaše deti sú v tom nevinne. Zdroj celého konfliktu je vo vedomí a podvedomí rodiča, ktorý Vám dieťa ukradol a naďalej sa snaží odrezať vás úplne od všetkých informácii a kontaktov s ním. Je to jeho veľmi zákerná aktivita. Najdôležitejšie je nezabudnúť, že NIE DETI sú problémom, deti na Vás nezabudli, deti nie sú zlé. Deti sú zlomené a vystrašené. Chovajú sa tak preto a len preto, lebo odcudzujúci rodič ich k tomu odcudzeniu tvrdo a rafinovane tlačí. Získané informácie z takéhoto štúdia môžete rozdeliť do dvoch základných skupín: V prvej skupine sú informácie, na základe ktorých viete čo sa deje a prečo sa to deje. Získate poznanie o odcudzení detí a budete sa lepšie orientovať v situácii. Ak človek pozná o čo ide, pozná nepriateľa a okolnosti, ľahšie situáciu zvláda a situácia ho natoľko nevyčerpáva a nepripravuje ho o rozum. V druhej skupine sú informácie o tom, ako na to, kedy a čo zmeniť vo vzťahu k agresorovi a čo je možné zmeniť k lepšiemu a čo asi nie. Veľmi dôležité je vyhodnocovať situáciu aj z pohľadu samotných detí, čo je pre nich lepšie. Netreba vždy podliehať prvoplánovému prístupu. Poznám konkrétnu rodinu, kde matka dlhodobo (niekoľko rokov) vymývala vedomie ich staršej dcére, ktorá sa pri rozdelení rodiny jednoznačne pridala k matke. Mladší syn, v tom čase tínedžer, primerane svojmu veku mal s otcom veľmi blízky vzťah a bol na otcovi veľmi závislý. Odlúčením od otca syn jednoznačne veľmi trpel. Keď nastal deň D a matka sa rozhodla dostať na svoju stranu aj syna, použila na jeho ovplyvnenie tie najtvrdšie výmysly aké mohla voči otcovi použiť. Výsledkom bolo, že syn sa začal otca temer z jedného dňa na druhý začal bezdôvodne báť. Syn bol v tom čase maloletý, ešte zostával asi rok na to, aby o jeho stretávaní s otcom rozhodol súd. Otec požiadal súd o stretávanie so synom. Matka nerešpektovala žiadne rozhodnutie súdu, nespolupracovala so znalcom, odmietala syna doviesť ku znalcovi a nebolo tej sily, ktorá by ju k niečomu donútila. Hrozila policajná asistencia a predvedenie matky a syna. Otec sa preto rozhodol stiahnuť svoju žiadosť o stretávanie so synom, aby ho nevystavil policajnému predvedeniu ku znalcovi spolu s matkou. Nechcel byť príčinou teatrálnych scén, kde by syn bol účastníkom a videl by ako polícia predvádza jeho matku na súd a ku znalcovi. Syn by tak matke ľahšie uveril, že otec je zlý a chce jeho mame ublížiť. Je prirodzené, že dieťa má k svojej matke dôveru a verí jej viac ako otcovi. Kontakt matky s dieťaťom je podstatne silnejší a tak to má byť. Problém je to iba vtedy, ak ZLÁ matka to zneužije proti dieťaťu a proti jeho otcovi. To je zvrátenosť, našťastie iba časti rodičov. Túto situáciu som uviedol iba ako príklad na to, aby som prezentoval, že nie každá snaha o striedavú starostlivosť alebo o stretávanie s druhým rodičom je automaticky prospešná aj dieťaťu. Vo väčšine prípadov je. Ale ak je odcudzujúci rodič výnimočne agresívny, ak hrozí fyzický útok na druhého rodiča alebo nedajbože na dieťa, v takom prípade treba zachovať mimoriadne chladnú hlavu a myslieť v prvom rade na to, čo je správne pre dieťa.
Keď som sa ja osobne v roku 2003 stal cieľom odcudzenia našich detí, nemal som s tým žiadne skúsenosti. V mojom spoločenskom dosahu som sa nestretol s takýmto javom, preto som absolútne nerozumel, čo sa to deje. Viem si preto predstaviť, že rovnako iní ro
prejsť na článokPrvá verzia nadpisu tohto článku bola: ako reagovať na konanie partnera alebo partnerky smerujúce k odcudzeniu dieťaťa. To však je snáď najťažšia otázka, ktorú je možné položiť, to je námet na knihu. Oveľa lepšie, jasnejšie a kratšie je možné sformulovať
prejsť na článokOdcudzenie detí po ukončení manželstva a vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov majú veľa spoločných čŕt. V oboch prípadoch ide o rozdelenie niečoho, čo bolo spoločné a (malo by byť) rozdelené dve rovnaké časti. Samozrejme ide o dve neporo
prejsť na článokKedy prísť ? Do ambulancie zubárov prídu rodičia s malými deťmi zvyčajne až vo chvíli, keď musia riešiť akútny problém. Zubár sa tak v bolestivých chvíľach stáva pre deti strašiakom s v
Odcudzenie detí jednému z rodičov je jednou z najťažších výziev v živote. Je to pomalá a dokonaná lúpež. No práve kvôli tejto zložitej situácii, v ktorej sú aj deti nevinne, vás vaše deti potrebujú. Len to možno nedávajú najavo. Možno to nie sú schopné ur
prejsť na článok