Prvá verzia nadpisu tohto článku bola: ako reagovať na konanie partnera alebo partnerky smerujúce k odcudzeniu dieťaťa. To však je snáď najťažšia otázka, ktorú je možné položiť, to je námet na knihu. Oveľa lepšie, jasnejšie a kratšie je možné sformulovať základné pravidlá, ako rodič nemá reagovať na také konanie, aby situáciu nezhoršil. Zámerne v texte neoznačujem rodiča „zlodeja“ alebo rodiča „obeť“ ako konkrétneho muža alebo ženu. Robím to preto, lebo to môže byť ktokoľvek z nich. Ak sa rozhodnú dieťa odcudziť svojmu partnerovi, Ich chovanie je v podstate rovnaké. Rovnako pre jednoduchosť vo svojom texte píšem o dvoch rodičoch a jednom dieťati. Všetko napísané však má rovnakú platnosť aj pre rodiny s viacerými deťmi, kde sú procesy temer rovnaké, prípadne iba s malými odchýlkami, ktoré je momentálne možné zanedbať. Takže k veci. Za prvú a vôbec najdôležitejšiu vec v celom tomto kontexte považujem si vôbec všimnúť, že sa také začína diať. Často to začína veľmi nenápadne, keď jeden rodič veľmi nenápadne obmedzuje komunikáciu druhého rodiča s dieťaťom, keď si s ním stále niečo šepká, keď majú svoje tajomstvá pred druhým rodičom. Takéto správanie už je zárodkom chovania, ktoré sa môže vyvinúť do veľmi zlého konca. V tomto počiatočnom čase, keď si nič netušiaci rodič neuvedomuje čo sa deje, keď si nebráni svoje postavenie v rodine a svoj vzťah k dieťaťu, tu je najdôležitejší, možno až rozhodujúci bod vývinu celého procesu či sa odcudzenie zrealizuje alebo nie. Práve preto, že to rodič agresor absolútne vedome a úmyselne skrýva, je to ťažko odhaliteľné. Ak je rodič (obeť agresie) navyše zaťažený v zamestnaní, sústredený na každodenné zabezpečenie rodiny, stáva sa pre agresora ľahkou obeťou. Ak sa v rodine, kde sú dvaja rodičia a jedno dieťa vytvára zatiaľ neviditeľná a veľmi priehľadná stena medzi dvojicou (jeden rodič + dieťa) proti (druhý rodič), výsledok závisí od správania druhého rodiča. Je paradox, že najprirodzenejšie správanie druhého rodiča je v takejto situácii to najhoršie čo sa môže stať: ak druhý rodič reaguje podráždene, prípadne si silou vynucuje pozornosť alebo prítomnosť dieťaťa, automaticky sa vymedzuje do pozície človeka, ktorý dieťaťu nerozumie, čo prvý rodič proti nemu zneužije. Ako sa teda treba zachovať v takejto situácii? V prvom rade si treba uvedomiť toto nebezpečenstvo a nepodceniť ho! V takejto situácii musí napadnutý rodič reagovať s rozvahou, pokojne. Musí sa svojmu dieťaťu venovať rovnako ako agresor a konkurovať mu v skutočnej starostlivosti o dieťa. To vôbec neznamená, aby si ho kupoval hračkami, úľavami alebo akýmikoľvek benefitmi. Práve naopak – musí určovať dieťaťu hranice kam môže a kam nemôže a tak sa snažiť udržiavať s dieťaťom normálny rodičovský vzťah. V žiadnom prípade nesmie ísť napadnutý rodič do aktívneho útoku voči rodičovi agresorovi, nesmie sa chovať tak, aby práve jeho agresívny partner neoznačil za toho zlého v rodine, ktorého sa treba báť! Treba zachovať pokoj, chladnú hlavu a porozmýšľať o tom, ako dostať svoj vzťah k dieťaťu do normálu.