Odcudzenie detí jednému z rodičov je jednou z najťažších výziev v živote. Je to pomalá a dokonaná lúpež. No práve kvôli tejto zložitej situácii, v ktorej sú aj deti nevinne, vás vaše deti potrebujú. Len to možno nedávajú najavo. Možno to nie sú schopné urobiť vzhľadom na okolnosti, nátlak, manipuláciu Toto treba mať na pamäti, ak vám vaše dieťa povie, že nevie, kedy alebo či vás ešte niekedy uvidí, ako keby mu to bolo jedno. Keď vám bude opakovať klamstvá, ktoré mu povedal jeho odcudzujúci rodič. Možno sa to nezdá, ale deti tým iba ukazujú svoje rany v duši, svoje uväznenie. S najväčšou pravdepodobnosťou sú zmätené a vystrašené. Nie je v detskej prirodzenosti sa dobrovoľne „odstrihnúť“ od milujúceho a starostlivého rodiča. V hĺbke svojej duše sú nešťastné, že boli obrátené proti vám. Podstatou problému, ktorý spôsobuje všetky ťažkosti súvisiace s odcudzením, ukradnutím detí je to, že v právnom systéme, kde je dôležitá spôsobilosť na právne úkony a právo jednotlivca na svoj názor, odcudzené deti (od určitého veku) vystupujú samé za seba napriek tomu, že sú to vlastne deti akoby na „diaľkové ovládanie“ jeho odcudzujúcich rodičov. Ak sa odcudzujúcemu rodičovi (agresorovi) podarí prvý raz nalomiť dôveru dieťaťa voči druhému rodičovi, ďalej taký agresor postupuje ako rybár, ktorý dostal rybu na háčik. Rodič agresor postupne využíva, prípadne aj vytvára situácie, v ktorých (skryte) ukazuje dieťaťu, že on je ten, kto sa o neho skutočne stará a že druhý rodič je jeho nepriateľ, ktorý im chce dokonca ublížiť. Agresor na to využije akékoľvek okolnosti, ktoré im osud pripraví do cesty. Ak je už dieťa na jeho strane a agresor si je istý, že dieťa už hovorí to čo si on želá, dovolí dieťaťu prezentovať „vlastný názor“, aj verejne. V zmysle zákona je potrebné názory svojprávneho človeka rešpektovať. Ak teda dieťa niečo presvedčivo a verejne tvrdí, tak je to pravda a má na to právo. Nikto nemôže konať proti vyjadreniam dieťaťa. Týmto spôsobom si rodič agresor touto manipuláciou, týmto „diaľkovým ovládaním dieťaťa“, dieťa reálne privlastnil, odcudzil, ukradol. To znamená, že takto zmanipulované dieťa, ktoré neprezentuje svoje vlastné názory, ale je akoby v tranze, akoby zhypnotizované a niečo tvrdí, tak takýto stav zabraňuje tomuto dieťaťu pomôcť zvonku. Zneužitie situácie, že zmanipulované názory dieťaťa sa berú vážne, to je ten najväčší problém riešenia tohto javu. Toto je podstatou problému. Posúdenie pravdivosti alebo nepravdivosti takéhoto stavu dieťaťa je základom, na ktorom zlyháva väčšina pomoci. Dieťa je akoby „pripnuté“ na odcudzujúceho rodiča a zmeniť to zvonku je mimoriadne náročné. Nikdy som nerozumel, ako mohla známa rakúska dievčina, ktorá bola unesená cudzím dospelým mužom, chodiť so svojim únoscom von medzi ľudí. Ako bolo možné, že únosca sa nebál prezradenia a ona to nevyužila na útek. Vtedy to bola pre mňa záhada – teraz si to už viem predstaviť.