■ U P Ú T A V K A ■ O B S A H ■ E D I T O R I Á L | Stanislava Chrobáková Repar | K E Ď N E S P Í M Najťažšie sa píše o tom, čo v sebe nosíme najhlbšie, často vytesnené a prehlušené úsilím zabudnúť. Nie je to láska ani nenávisť, ktoré z nás robia ľudské bytosti a sú s nami v denno-dennom styku. Je to strach – o iných aj o seba, podvedomý pud sebazáchovy, neurčitá obava, že sa človeku môže zrútiť svet, zmeniť život, vyšmyknúť z rúk. Niekedy aj z večera do rána, zásahom vyššej sily – neovládateľnej. Od raného detstva som – priam akútne – pociťovala strach z vojny a jej možných dosahov na životy ľudí. Súvisel s inou železnou oponou než je tá, ktorá sa v Európe práve spúšťa na dlhé desaťročia; s inými vyhrážkami jadrovou silou než sú tie, čo nás dnes zamestnávajú, keď odhadujeme ich skutočnú váhu. Ako prvé texty som v svojom živote nenapísala zamilované básne, ale protivojnové črty a poviedky; spontánne odrážali obludnú detskú hrôzu – a také boli vtedy aj moje sny. Kráčala som po trnavskej štreke za staničným parkom z podvalu na podval, zo strání na mňa z obidvoch strán padali masívne biele brezy (kde sa tam vzali?!) a hrozilo, že ma privalia. Bolo to rafinované: nikdy nedopadli na mňa. Dopadali vždy len niekoľko desiatok centimetrov predo mňa – systematicky, jedna za druhou, ako som kráčala, krok za krokom a bolo to mučivé. Neuveriteľná symbolika spojená s detským podvedomím; jej hlbšie súvislosti som si dlho neuvedomovala (ale v iných snoch som, našťastie, lietala ako vták). Keď sa ma, malej školáčky, rodičia spýtali, zrejme v rozmarnej hodinke, koho z nich by som si vybrala, keby sa, nebodaj, rozvádzali, na rozdiel od sestry a brata, ktorí mali voľbu jasnú, som ich šokovala svojou odhodlanou odpoveďou: „Ja by som sa zabila.“ Ten pocit mám v sebe dodnes – pocit katastrofy, ktorú nemožno prekonať, prežiť. Vyrovnať sa s ňou dá len vlastnou smrťou; po nej by už život nemal nijaký zmysel. Namiesto radosti z bytia by život so sebou prinášal iba tyraniu, utrpenie, hlbokú stopu zlyhania jednotlivca i ľudstva, ľadový osteň v srdci, ktoré nevinnosť či úžas nad svetom dávno opustili. Pozorujem dnes vnučku Zaru, takmer štvorročnú, ako reaguje na obrázky. Na postavičky. Na zápletky na televíznej obrazovke i v živote. Už si uvedomuje, že sú veci, ktoré ju desia, od ktorých beží, pred ktorými si zakrýva zrak – a jačí. Stačí, že je to rozprávkový zloduch a má krvavé oči; veď viete, vždy sa nejaký zjaví, hoci sme ho nečakali. Keď vnímam jej radikálne a bezpodmienečné reakcie, uvedomujem si, ako sme nastavení na dobré a zlé, pekné a škaredé, už od narodenia: zlému a škaredému sa inštinktívne bránime, ak nás len nepresvedčia o opaku. A nachádzam čoraz lepšie odôvodnenú odpoveď na otázku, prečo ma v detstve prenasledoval pocit ohrozenia; dodnes sa vlastne neviem ubrániť dojmu, že tragika (ľudskej existencie) je hlbšia než (jej) svetlá stránka. Tragické tóny som nasávala spolu s ovzduším, ktorému som nemohla vzdorovať – televízne noviny sa u nás pozerali bez ohľadu na deti, a práve tak sa aj viedli reči – odkryto a vášnivo, bez mimoriadnych výchovných ohľadov. Bojovalo sa vo Vietname, zbrojilo sa úplne všade, na šachovnici sa ťahalo pešiakom i kráľom – takto až do úmoru. Svet zažíval kubánsku raketovú krízu, keď som práve začínala „džavotať“ a „bežkať“, a potom prišli ďalšie a ďalšie a ďalšie. Samá voda, samý oheň, samá kríza. Nakoniec, spoločnosť bola vtedy presiaknutá hrozbami imperializmu ako špongia; všade na nás číhali. Počúvali sme o nich odvšadiaľ, pochodovali na branných cvičeniach a nasadzovali si masky v protiatómovom kryte; duch doby bol konfrontačný. Ba prišlo aj na kľučkovanie pomedzi tanky v auguste 1968 na ceste z Čiech na Slovensko; možno aj táto odvážna cesta s otcom za mamou urobila svoje – boli sme vnímavé deti. Na to, že naše prázdniny sa skončili predčasne, si už dnes nespomínam, no na obrázky šibeníc (s ruskými vojakmi s vyplazeným jazykom) a na hrôzu v očiach ľudí, keď sa vrhali za poslednými rožkami v potravinových regáloch, si pamätám celkom živo. Tú paniku mám v sebe – a dlho sa prejavovala aj ako strach (neskôr výsmech!) z úradných autorít, prípadne ako nedobrovoľná stratégia úniku (neskôr vzdoru!) v situáciách neslobody, manipulácie a obmedzovania. Nikdy som o týchto veciach veľmi neuvažovala, ale osudy ukrajinských detí a ich matiek a starých matiek vo mne otvorili Pandorinu skrinku. My ešte vždy nevieme, čo (im – deťom) činíme, pretože z nás, dospelých ľudí, vyšla nielen hrdinská obrana, ale aj zbabelý útok; nielen spoluúčasť a pomoc, ale aj ignorancia či cynizmus večných kibicov. Tejto nechcenej spoluviny sa už nezbavíme. Propaganda tak aj u detí dosiahla svoje – ale zanechala nám toho oveľa viac. A je vskutku na zamyslenie, kde všade sa to prejavovalo – a môže prejavovať. Aj neskôr, keď už po detstve nebolo ani stopy, literárni vedci v mojej poézii objavovali mapy temných miest. Dokonca „tlejivú nostalgiu zmaru a pominutia“ (Z. Rédey), hoci nešlo o angažovanú tvorbu, ale skôr o osobnú lyriku s existenciálnymi prienikmi. Odkiaľ sa vzala, môžeme iba tušiť; „tlejivá nostalgia“, čo dokáže zabíjať. Napríklad vzťahy; smútok v nás kvitne, radosť vädne – netrpíme už na túto chorobu celkom globálne? A hoci nás život všetkých vyškolil a dnes už vieme, že človek dokáže prejsť aj cez ozaj zradné meandre života a znova dvihnúť hlavu, staré rany i prvé „predznamenania“ ostávajú s nami a v kľúčových chvíľach sa prejavia rovnako spoľahlivo ako striedanie noci a dňa. Ak mnohoročný politik povie, že v prípade eskalácie rusko-ukrajinského konfliktu a použitia atómových zbraní by sa chcel nachádzať v epicentre výbuchu (B. Bugár), viem, že má v sebe rovnakú hrôzu z neľudskosti ako ja, rovnaké znechutenie z narastajúceho primitivizmu ako ja, a tiež rovnakú líniu ústupu – v duši, ktorá nechce chátrať ani vidieť chátrať iné duše. Ide o jednoduchý princíp, vlastne o starostlivo utajovanú stigmu: ani žiť neradno za každú cenu – čoraz lepšie tomu rozumiem. Pozorovať radikálny úpadok – akýkoľvek – so záujmom, či dokonca zaujatím, môžu, podľa mňa, iba zvrátení ľudia. Platí to aj o jazyku a jeho kvázi ochrane pred príznakovým zafarbením v situáciách, ktoré hraničia s ľudským dnom a beštialitou. Naozaj sú to len „salónne hry“, ako sa posťažovala istá novinárka, ak sa dnes, na prahu tretej aprílovej dekády 2022, v 55. dni vojny v online-prenose (!) medzi sebou seriózne dohadujeme o tom, či Putin je alebo nie je vojnový zločinec, či jeho vojenská mašinéria spolu s propagandistickou klikou práve vykonáva alebo nevykonáva genocídu na ukrajinskom národe. (A na ruskom.) Je nám to také jasné! – a predsa váhame s presnejším označením? Naša ľudskosť je korigovaná právnymi aspektmi jazyka a formalizovanými rámcami (politického) myslenia – je to dobre a prospeje nám to? Pochybujem o tom. Bojíme sa vlastných slov a ich moci pomenúvať veci také, aké sú, neuhýbať do fráz alebo zbytočných obáv z neželaných dôsledkov. Možno aj preto sme si dlho nevšimli, že nám tu rastie ozajstné peklo na zemi. Vred v útrobách západnej (?) civilizácie s východnou anamnézou: z ruského medveďa sme sa pokúsili spraviť neškodného škrečka. Veď si len stačí uvedomiť: koľko profesií, platených, vážených, obsadzovaných, už dávno malo biť na poplach – ale nebilo! A my sa teraz dozvedáme, že fašizmus sa v Rusku zakorenil a že to už trvá štvrť storočia, de facto v masovom meradle a preto chceme rýchlo, paušálne a exemplárne potrestať aj ruskú kultúru, ruskú vedu a ruský šport. Tie, ktoré jediné môžu byť naším spojencom pri premáhaní Putinovej „ríše zla“, prebúdzať tamojších ľudí z hypnotického spánku. Jediné majú šancu preraziť putinovský sebaobranný štít a dostať sa až k jeho hodnotovému nastaveniu; bez nich to nikdy nedokážeme! Nie-mierovou-cestou! V hlave si nosím niekoľko „flashov“ – obrázkov, ktoré ma neopúšťajú (a ďalšie pribúdajú): tisíchlavý dav na peróne v Charkove okamih predtým, čo stanicu zasiahla zďaleka odpálená raketa. Obrovskú ikebanu zostavenú iba z modrých a žltých kvetov na čerstvom hrobe v ostreľovanom Vasyľkove. Priznanie utečeniek (nie odídenkýň – neodišli, ušli pred strastiplnou vojnou), ako nemôžu zastaviť slzy a plačú a plačú a plačú – aj do kamery (a ja s nimi). Obavu chirurgičky, tuším z Mariupola, a možno z Charkova alebo Kyjeva (v podstate je to jedno): musí si zvykať na bombardovanie, zvlášť keď je v práci, aby sa jej pri operáciách a iných úkonoch – lebo je to dôležité – netriasli ruky Nebudem pokračovať v tomto smutnom osobnom archíve. Vojna prináša živé svedectvá iba o vojne – a tí, čo nemali predstavivosť ani skúsenosti, teraz vidia jej ničivú silu v ľudskom aj materiálnom zmysle. No prináša aj prekvapujúce poučenia – napríklad o „malých skvelých vojnách“ (little splendid wars), čo je termín ešte z čias Britského impéria. Označuje rýchle dobyvačné vojny, ktoré sa však dokážu nečakane zvrhnúť na obrovské a škaredé Aj ukrajinská mala byť iba skvelá. ■ ■ ■ Prejdime však k našej ponuke. Z príspevkov zaradených do čísla by som chcela pripomenúť tie, ktoré reagujú na ničivú vojnu – od P. Gettinga, J. Zambora a M. Makaru, (naozaj nikoho iného spomedzi nás, spomedzi vás?). Do tohto „mlyna“ sa však nechtiac dostali aj O. Marchevský a D. Dziak, alebo aj M. Buzinkaiová a M. Klapáková s ich reflexiami Cabalovej najnovšej prózy; vo všetkých týchto príspevkoch ide o ruské kontexty, priamo či nepriamo, a konotácie, ktoré nás nútia uvažovať. Myslím si však, že všetky texty, ktoré sa venujú etickým otázkam, povahe dobra a zla, ich rôznorodého „habitusu“ i napätiu medzi nimi, odrazu získavajú ešte inú, ešte zásadnejšiu príchuť. Spomeniem hoci len poviedky S. Matejovičovej a S. Godalyovej alebo – v rubrike AGORA – zaujímavú esej J. Bezlaja, ktorá v istom zmysle veľmi subtílnymi prostriedkami nastavuje zrkadlo západnej civilizácii s jej umeleckými snahami zhruba spred sto rokov, a to cez kultúry Ďalekého východu. Boli sme už vtedy pred 1. svetovou vojnou v kŕči rozumovej prevahy nad prirodzeným citom a živým vnemom – alebo je to neskorší neduh 20. storočia, ktorý vyústil až do rozumového prevracania kabátov i perspektív pohľadu (fake news, úradná kremeľská verzia vojny a pod.)? Poézia, ktorá po tejto eseji nasleduje, akoby už predtým do seba absorbovala čosi z nakumulovanej tisícročnej múdrosti – nie je zbytočne preexponovaná, naopak, je až prostá, ale aj veľavravná smerom k životu. Tieto polohy nám budú, myslím si, chýbať čoraz väčšmi: málo je takých, ktorí život vnímajú všetkými zmyslami, v jeho nevýslovnej kráse, a svoje básnické nálezy priveľmi „neštruktúrujú“ a neradikalizujú (ak viete, čo tým chcem povedať). Prekladovú rubriku s ukážkami diel z maďarčiny a taliančiny tentoraz pripravili J. Rožňová a D. Zlatinská. Okrem toho sme radi, že vám môžeme na stránkach Fraktálu predstaviť aj ďalšieho dvojdomého básnika a ďalšiu dvojdomú prozaičku. Pochádzajú zo Slovenska, ale píšu v maďarčine, tentoraz ide o L. P. Baku a I. Bartalosovú Tóthovú. Je smutné, že slovenská (majoritná) literatúra týchto (minoritných) autorov do svojich (seba)prezentácií nezapája častejšie. (Aj my sa pokúsime na túto „poznámku do vlastných radov“ lepšie zareagovať.) Dovoľujeme si vám v čísle predstaviť aj dva komplexnejšie pohľady na básnikov staršej strednej generácie, ktoré pochádzajú od J. Juhásovej a M. Šimákovej Spevákovej – autorom jedného z nimi prezentovaných básnických diel je M. Milčák, autorkou toho druhého je pisateľka tohto editoriálu. Tým činom vás zároveň chceme upozorniť na dve vychádzajúce novinky z dielne vydavateľstva Fraktál, o. z., v edícii POIESIS; už onedlho. V rubrike TÉMA kolega Dušan Teplan spolu so svojimi tromi „sudcami/sudičkami“ rozohráva problematiku umeleckého braku; ďalšia téma, ktorá by mohla mať (aj tu u nás) silnejšie zastúpenie, keďže práve nenáročná tvorba, stojaca nebezpečne blízko braku, na Slovensku radostne prekvitá namiesto náročnejšej (a menej pohodlnej) literatúry; tá musí o svojho čitateľa stále bojovať. No čo už! Zjavne nás to zase až tak veľmi nemrzí a o veciach, ktoré človeka nemrzia, skrátka, nepíše. Po viacerých duchaplných i provokatívnych glosách našich stálych prispievateľov číslo uzatvárajú dva príspevky, o ktorých by som sa ešte rada zmienila. Hovorím o rozhovore v rubrike BONUS, v ktorom sa okrem Jaroslava Šranka predstavuje aj Peter Macsovszky, aj keď len sprostredkovane, a teda v neprítomnosti, a o dvoch básňach zo záverečného AKORDU, ktorými by sme radi upozornili na krásne júnové jubileum našej významnej poetky Mily Haugovej. Áno, je to tak – už je ako náš rodinný poklad, o ktorý sa treba aspoň trocha aj starať. Zaželajme jej teda spoločne ešte veľa pekných básní a, samozrejme, práve tak pekných dní, ktoré ešte len prichádzajú a čoskoro nás prevedú z jari do leta. Nech sa ti, Milka, v tvojej záhrade darí: všetkým stromom i vtákom, trvalkám aj letničkám, a zlá burina nech ti v nej pekne sama vyhynie – ako každá poriadna pliaga. Ako doteraz každá dobyvačná vojna na tomto nedobytnom svete. ■ ■ ■ Myslela som, že modrá je iba obloha, nezábudky, nevädze a zvončeky bez kovového hlasu, moje zabudnuté šaty s bielymi gombíkmi a prestrihnutým živôtikom, jej oči, keď vplávala do tohto sveta rovno z plodovej vody a prvý raz sa nadýchla. Žlté že je slnko tróniace všetkým nad hlavami, farba medu, keď k nám naťahuje ruky a prepúšťa svetlo, záblesky okien pozorované z výšky či vlasy stiahnuté gumičkou – alebo aj kari-ryža prenesená z Ázie do Európy. Nikto z nás netušil, že modrá a žltá sa raz zlejú do spoločného prúdu, aby prekryli stopu demokracie, zas krvavú a blikajúcu v hlavách neistých a katov, zelenou stužkou nádeje. Morituri te salutant – ozýva sa z úst maturantov. Dementokracia tvrdá ako diamant, ale aj rovnako nepriestrelná argumentom. (21. 4. 2022)The post Vyšlo 2. číslo 5. ročníka časopisu Fraktál first appeared on F R A K T Á L.
■ P O Z V Á N K A | ■ 24. 1. 2023 | 17:00 | Galéria Kolomana Sokola, Námestie osloboditeľov 28, Liptovský Mikuláš | Galéria Kolomana Sokola uvádza časopis FRAKTÁL Časopis FRAKTÁL uvádza Kolomana Sokola Pri príležitosti 120. výročia narodenia maliara a gr
prejsť na článokNové číslo časopisu ASB bolo venované kancelárskym budovám. Medzi inými bol uverejnený článok od Broni Tarnócy (ne)formálne kancelárske priestory, ktorý popisuje interiér pre firmu ise.sro z dielne nášho ateliéru LINEAR. Nové číslo časopisu ASB skúma
Oznamujeme všetkym našim čitateľom a autorom, že ukončujeme vydávanie našeho časopisu. Chceli by sme všetkým poďakovať za prejavenú dôveru a prajeme veľa štastia pri ďalšom odbornom raste.
prejsť na článok■ U P Ú T A V K A ■ O B S A H ■ E D I T O R I Á L | Stanislava Chrobáková Repar | A N A Č O ? (h§dn§t§vé ôkienkô bez pärägräfov) V poslednom čase si pripadám ako ctený kolega Samuel Marec, prekladateľ a redaktor, veľká posila v denníku SME (a myslím to v
prejsť na článokBude pre nás potešením privítať Vás v našom stánku č.417 v hale B-stred počas 39. ročníka veľtrhu CONECO, 28. ročníka veľtrhu RACIOENERGIA a 5.ročníka VODA v areáli Incheba Expo Bratislava. Veľtrh prebieha počas štyroch dní (streda sobota) 11.04. 14.04.