VLNA Jedna vlna sa prevalí na Vodárenskej, rozhojdá sa tak, až plesne na Rozgrunde, spení sa na Evičke a potom už sama ani nevie, kde je, tak sa radšej vyparí do neba, potom naprší pánovi Japcovi na Hornej Ružovej do klobúka, niekoľko jej kvapôčok sa zarosí do studne a pán Slávik na Sitnianskej si z nej už dve deci zohrieva v čajníku na kávičku. Jednej vlnke sa z toho všetkého zakrúti hlava a obleje tete Soni na Radničnom námestí ľavú topánku. Koľko len sveta vlna uvidela, a to si myslela, že strávi celý svoj život v mláke pred kaviarňou Art Cafe. Tak tajne dúfala, že sa stane pravou umelkyňou. Osud ju ale prelial niekam inam. Ujo Marčok vtedy ani netušil, že ďalšie zatmenie mesiaca môžeme v Štiavnici pozorovať až v roku 2025. A ešte je asi jasné, že teta Straková z Akademickej ulice nemá známosť o tom, že v tomto roku poklesol HDP Číny o 0, 23%. Taký ten oranžový, pardon, nie oranžový, ale ryšavý malý, hovoril, že je Angličan. Rodrik, ktorý sa ubytoval v hoteli Bristol, sa týmito vecami tiež netrápil. A to by ste si mysleli, že keď ktosi príde z takejto krajiny do Štiavnice, tak toho všetky takéto veci musia zaujímať, a nie. Ale je jasné, že vyslovene očami pasie po čašníčke Barborke, ktorá inak ani nie je zo Štiavnice, ale až z Vysokej a teraz je tu, v Banskej, lebo jej už celá obrovská Praha liezla na nervy, jej najlepšia kamoška Tina sa vydala za Čecha z Horného Ledí a jej sa s nikým nechcelo kamarátiť, aj Oldo Tkáčik z Bánoviec nad Bebravou bol pre ňu len takým blázonkom. Ale Barborka pôsobila na všetkých ako totálne profesionálna čašníčka. Prevádzkarka Art Cafe, Samantha, to dobre tušila. FAJKY Doktor Óbert prišiel do Štiavnice, lebo sa zaujímal o fajky. To v prvom rade. Aj keď nikdy v živote nefajčil, dokonca bojoval proti fajčiarom na fakulte, kde učil. Chcel dať zakázať pred vchodmi do budovy rozmiestňovať plechové popolníky. Ale neuspel, lebo rektor školy, dokonca aj dekani a dekanka fajčili. Všetci. Ale nakoniec, ako sem dorazil, na fajky zabudol. Všeličo iné ho zaujalo. Ani nebol typickým doktorom, presnejšie povedané, žiadnym lekárom, ale doktorom umenia. Divadelného. Všetko z jeho strany z gruntu nepraktické. Kedysi túžil precestovať celý svet, isteže nestihol, veď musel chodiť do roboty a keď chodíte do roboty, tak nikam nejdete. A keď cestujete, tak cestujete a nerobíte. A doktor Óbert bol z tých, ktorí dokázali zarábať peniažky výlučne len prácou. Žiadne špekulovanie, vymýšľanie a už žiadnym spôsobom kradnutie mu nebolo vlastné. Rád sa prechádzal. Hneď si v Štiavnici obľúbil Hornú, ale aj Dolnú ružovú ulicu, Bottovu a páčila sa mu aj lesná cesta na tajch Rozgrund. Heslo dňa: Čo do teba na cestách cinkne, to akoby z teba kulo iného chasníka. Ale svet sa mu zrazu absolútne zmenil, keď zbadal naspodku Trojičného námestia pod sochami Kvetu Dittrichovú, herečku z Bratislavy, bol do nej kedysi zaľúbený. Isteže, ona o tom ani len netušila, bola to z jeho strany čistokrvná platónia, ale za to hlbočizná. Áno, keď ju uvidel, akoby mal na dlani celý svet, prostredníctvom tohto obrazu sa zrazu naplnil jeho sen o cestovaní. Už sa nemusel nikam terigať. V tejto chvíli je pre neho Banská Štiavnica, v prenesenom význame, celým svetom. Veď sa tu už aj všeličo udialo. ZÁZRAK VZNIKU ŠTIAVNICE Táto lesná pahorkatinová dolinka vznikala pomerne dobrodružne. Zemeguľa si povedala, že nachvíľu si z nej urobí nozdru rozdivočeného draka a vyfúkne striebristú miazgu na svoj povrch práve tu. Bola to taká svojská melódia, akú by neskomponoval pán Ludwig van Beethoven, aj keby chcel byť akokoľvek osudový. Potom sa tá miazga usadila. Všetko sa upokojilo, zafúkal vánok a poprikrýval miazgu hlinou. Vánok fúkal a fúkal, až tú miazgu načisto zafúkal. Striebristé a zlaté pavučiny sa o veľa rokov museli objaviť. CESTA ZA SNOM Ale o tom azda neskôr, lebo teraz je dôležitejšie, že doktor Óbert stratil Kvetu Dittrichovú z dohľadu. Videl Trojičné námestie plné ľudí, turistov zo všetkých možných svetadielov, ale ju nikde. Spomenul si ako v Národnom divadle hrala pred rokmi lady Macbeth, Janu z Arcu, ale aj hrdinskú antičku Antigonu. Chodil sa na tie predstavenia pozerať kvôli nej. Šialeným tempom písal recenzie. Vznikalo ich pod jeho perom toľko, že ich noviny a časopisy nestačili vydávať. Skoro každá bola veľmi kritická voči režisérovi, scénografovi, znosil často pod čiernu zem aj Kvetiných kolegov, hercov, niekedy si urobil posmech aj z autora, akože, nešikovný a falošný Shakespeare alebo kompozične nepresný Sofokles, ktorému na každej tretej strane pokrivkáva tempo a Henrik Ibsen ani nemal začať písať, možno by bol z neho lepší automechanik ako dramatik. Ale na záver každej recenzie bolo napísané niečo v tom zmysle, že chvalabohu, že naša zem nesie na svojom chrbte ešte také osobnosti, pýchy javiskového umenia, ako je Kveta Dittrichová, ktorá vždy všetko zachráni, svojím bravúrnym talentovaným hereckým výkonom vyrobí z podpriemernej divadelnej inscenácie zážitok roka, vďakabohu za takéto ženy, osobnosti. ŽIVOTNÁ ZMENA PLÁNOV Kveta Dittrichová sa teda doktorovi Óbertovi stratila v dave. Úkaz, ktorý je z pohľadu pána divadelného vedca neprijateľný. Kveta Dittrichová nemôže zapadnúť v dave, ona s davom nemá vôbec nič spoločné. Ona je ona. Pán doktor sa rozhodol, že sa v Banskej Štiavnici ubytuje a bude Kvetu Dittrichovú hľadať, čakať, bude na ňu striehnuť. A, áno, prihovorí sa jej, potom sa jej prihovorí, keď ju stretne, lebo ju určite stretne, vymyslí si, že o nej píše knihu. S názvom ,,Perla divadelného javiska, drahokam herectva”. Napokon, veď tú knihu môže naozaj reálne písať. Heslo niektorého z dní: Keď vytrháš v botanickej záhrade burinu, nemysli si, že ťa za to Štiavničania musia nutne obsypať kvetmi. Doktor Óbert robí čosi nezvyčajné, kráča do kopca. Áno, v Banskej Štiavnici sú samé kopce. Aj vo svojom príbytku, keď chcete prejsť z pracovne do knižnice, musíte ísť hore vrchom alebo dolu vrchom. Aj sa pokojne môžete zadýchať, keď si chcete zobrať z knižnice nejaký slovník či slovníček. Niekedy si to aj rozmyslíte, či je potrebné, aby ste sa v ňom pohrabali. Niekedy sa aj v samotnej pamäti vynoria tie výrazy, synonymá, antonymá, definície, ktoré v danej chvíli potrebujete k svojej práci, k bádaniu, hľadaniu alebo len k planému rozjímaniu. Heslo minúty: Nie všetka múdrosť len z písačiek môže vychádzať, môže aj z bezprostrednej empírie. Doktor Óbert kráča k lavičke na ceste na Rosniarky. Domnieva sa, že Kveta Dittrichová môže každý deň chodiť do prírody na turistiku. Dobrá herečka musí mať svoje telo v dobrej fyzickej kondícii, musí mať patričnú silu, pevnú bránicu, aby vedela narábať s dychom a byť schopná v jednom ťahu vypovedať tie jamby, trocheje či zložité blankversy. Heslo danej chvíle: Môžeš sa motať po horách, koľko chceš, aj tak ten svet poriadne nezmontuješ. Možno. Asi. Doktorovi povievajú vlasy. Nie je to žiadna veľká štica, je to len nepárny počet pár vlasov, ale usilovne povievajú, lebo z Malého Šobova na Veľký Šobov veje bočný vietor. Doktor divadelných vied prichádza k lavičke. Je ubolený. Nie z priamej bolesti, ale z nedostatku kyslíka v pľúcach. Nevládze, ale stojí mu to všetko za to. Dúfa, že Kvetu Dittrichovú prekvapí, keď ona bude vztyčovať svoju rodinnú vlajku na Paradajse. Zatlieska, zagratuluje jej. Možno sa neovládne a pán doktor ju vrelo objíme, akoby ju objal Jean Paul Belmondo v nejakom zo svojich cestovateľských filmov, napríklad v Riu de Janeiro. V takejto situácii to nebude až také nepatričné. Heslo ďalších dní: Keď v Banskej Štiavnici pôjdeš hore kopcom, tak sa nemusíš vždy tešiť z toho, že pôjdeš raz aj dolu kopcom. A možno to pôjde s tebou už len dolu z kopca. Nikdy nevieš. Ďalšie heslo: Keď v Štiavnici prejdeš z vrchu na vrch, tak si nemysli, že máš navrch. MOŽNO NENÁHODNÉ STRETNUTIA PRAZVLÁŠTNEHO DRUHU Doktor Óbert sa pozerá na tie vrchy. Vlnia sa mu pred očami. Oni sa vlnia, aj keď sa doktor umeleckých vied nepozerá. Príroda si žije, existuje aj bez neho, človeka. Pán sediaci a vydychujúci na lavičke rozjíma, spomína. Vidí Veľký Grič, ktorý sa týči nad Handlovou aj nad dedinkou Morovno. Spomína na detstvo, ktoré trávil u starej mamy, kde jeho najlepším kamarátom bol pes Kormorán. Múdry pes, ako hovoril jeho otec, díva sa na mňa tak, že už by mal len prehovoriť. Pes zreteľne rozumel aj francúzskym, anglickým, ale aj latinským povelom. Kormorán si bol asi vedomý toho, že tie jazyky majú aj čosi spoločné. Pes rozumel handlovskému, ale aj ráztočnianskemu či morovňanskému prízvuku. Čosi zašuchotalo. Doktor sa obzrel, zbadal na chodníku, ktorý viedol na Rosniarky, postavu. Bola to žena. Útla, prešedivená. Bezprostredne sa usmievala na divadelného vedca. Ten zostal sklamaný, že to nie je žena jeho snov. Dáma podišla k lavičke, podávala doktorovi ruku. ,,Som madam Currie,” zašepkala cudne. Doktor Óbert chvíľu nevedel čo robiť, ale stisol žene ruku a takisto sa predstavil: ,,Óbert. Teší ma. Som doktor.” ,,Nebudem vás zdržovať,” pokračovala žena so zjavným francúzsko-poľským prízvukom, ,,len objavujem nové svety, jadrovou fyzikou som už presýtená.” Vedec nevedel, čo má na to povedať, takéto nečakané stretnutie nečakal a bol si vedomý, že s madam Currie si toho veľa nepovedia, obaja sú odborníkmi na veľmi rozdielne obory. Dáma si to sama takisto uvedomila, keď nazrela skúmavo výskumne do doktorových vodnatých očí, uklonila sa a vydala sa smerom na Malý, ale aj Veľký vodárenský tajch. Krátka príhoda: Tajchy sa medzi sebou začali prieť, ktorý je krajší, tajomnejší, medzi ľuďmi obľúbenejší. Hladiny sa im z ničoho nič čerili, špliechali vlnami na okolité brehy. Hrozilo, že sa tam vytvoria nekonečné močariská plné kŕkajúcich žiab. Najdivokejší bol z nich, paradoxne, ten najmenší, Rozgrund, ku ktorému sa chodili napájať kone z neďalekého salaša. Dunaj sa naštval, zodvihol hlavu s modrými vlnkami nad čelom a povedal: ,,Keď neprestanete dobiedzať, vysŕknem z vás vodu a zostanete len takými prázdnymi lavórmi, kde si iba hmyz bude klásť svoje divoké larvičky!” Tajchy sa razom upokojili. Dunaj je pre ne predsa len medzinárodnou vodnou autoritou. SPOMIENKA NA OTCA Doktor Óbert nechcel podľahnúť sentimentálnej nálade, ale pohľad na horský masív Vtáčnik mu pripomenul, ako vyrastal z druhej strany vrchu v Novákoch, kde jeho otec postavil v chemickej továrni, vtedy zvanej Chemická továreň Wilhelma Piecka, prvú vápenku na svete a bol nominovaný na udelenie Nobelovej ceny za chémiu. Ušla mu iba o vlások, presnejšie povedané, jeho rodáci nestihli poslať prihlásenie jeho otca za kandidáta do vypísaného času, do tzv. ,,dedlajnu”, čiže mŕtvej čiary, malo sa to stihnúť do 27. februára, ale oni to naozaj zmeškali, poslali to až 31. februára. Nobelovu cenu napokon dostal akýsi Japonec Akihiri Muha za vynájdenie repelentu proti komárom. STRATENÝ ARCHEOLÓG Doktor umenia sa zadíval na lesný chodník. Objavil sa malý starší pán v okuliaroch a šedivou bradou, ktorý mu zakýval akoby boli starí známi. ,,Ako sa máte?” zaznelo z jeho úst. Dve krátke poznámky: V Banskej Štiavnici dýcha história ešte AJ zo zrkadla, do ktorého sa práve pozerám. Nikdy nehovor nikdy. Keď vyjdeš na Paradajs, isto nepovieš, že nikdy by si nechcel byť v raji. ,,Mám sa, ako sa mám mať,” odpovedá doktor Óbert úsečne. Malý bradatý muž veselo vysvetľuje: ,,Ak sa nemýlim, zablúdil som do Banskej Štiavnice. Mesta plného histórie. Viete, volám sa Schliemann, áno, som tým objaviteľom antickej Tróje, som to ja. Ale nemusíte sa ma preto ľakať.” Muž toto povedal, lebo asi vychádzal z vydeseného výrazu doktorovej tváre. ,,Idem do tohto mesta tiež niečo objaviť. Možno druhú Tróju. A aby som nezabudol, chcel by som sa stretnúť s profesorom všetkých vied Andrejom Kmeťom, ktorý tu pôsobí. Údajne ho volali podľa mňa. Druhý Schliemann!” Doktor Óbert chvíľu bezradne pozeral pred seba a potom len poznamenal: ,,No, pane, časová realita je teraz taká, že sa môžete stretnúť už iba s jeho kamennou sochou, prosím pekne. Nad ulicou Andreja Kmeťa. Akoby som povedal, nad jeho ctenou ulicou.” Dodal. ,,Čas je relatívna veličina, milý pane,” zasmial sa Schliemann, ,,veď o tom pojednával samotný profesor Einstein. Poznali ste ho?“ Doktor Óbert vypleštil oči. Ani nestačil odpovedať a podivný cudzinec pokračoval: „No nič. Nemusíme byť vo všetkom učení.” Doktor Óbert radšej nič neodvetil. Aby, náhodou, nič nepokazil. Heslo okamihu: Niekedy zaryto mlčať, ale aj tak ostať dýchať, je drahokam. Schliemann sa našťastie pobral ďalej, tiež smerom k Vodárenským tajchom a potom asi na Trojičné námestie. V Hornej Rovni už pán objaviteľ Tróje isto bol. S HUSOU KOŽOU SAMOTA Doktor umeleckých vied opäť ostal na lavičke sám. Hľadel na vrchy: Cukmantel, Zlatý vrch, vidí osadu Hojan, z ktorej sa asi všetci niekam pobrali, nasledujú Bodovka, Haviarka a už spomínaný Veľký Šobov a Malý. Niežeby doktor Óbert názvy týchto vrchov tak dobre poznal, ale vyčítal ich na tabuli, ktorá mu žiarila pred očami. Napriek tomu, že vyhľadáva, zatiaľ neúspešne, jemu milú osobu, začína pociťovať akýsi pokoj, uspokojenie z jednoduchého dôvodu, lebo je opäť sám. Samotu tento vedec veľmi obľubuje. Ľahšie sa mu potom v hlave melú a napokon zoraďujú myšlienky. Divadelným vedcom je aj preto, lebo keď sedíte v divadle, v tmavom hľadisku, síce obklopení inými divákmi, ste ale vo svojej vlastnej podstate sám. Vidíte ten zvláštny javiskový svet, ktorý sa odohráva medzi dvoma portálmi a myslíte si svoje. Zase cinkla SMS-ka. To mu jeho jediný kamarát spisovateľ, Peter Dvorník, posiela skoro neustále svoje spisovateľské myšlienky, ktoré nazýva či už heslami dňa, chvíle, okamihu alebo krátkymi príhodami, zamysleniami a aj keď mu doktor na ne nikdy neodpovedá, on vie, že ich rád číta a v podstate si tak navzájom spestrujú svoje sivé nudné životy. A Peter Dvorník akoby hneď po napísaní potreboval svojho okamžitého prvého čitateľa, možno keď má takéhoto adresáta, tak sa mu ľahšie núti sadnúť si k tej klávesnici a napísať každodennú normu strán. Dvorník aj vedel, že doktor Óbert je v Banskej Štiavnici, tak mu krátke správy píše na tému toho mesta. Harmonizuje to s témou jeho vlastnej knihy, ktorú píše o slovenských mestách. Dostal na ňu štipendijnú podporu od ctenej komisie plnej vzdelancov, doktorov, docentov, profesorov slovutného Fondu na podporu umenia situovanom na Cukrovej ulici číslo 14 v hlavnom meste Slovenska, v Bratislave. Peter Dvorník sa konečne môže sústrediť na svoju prácu, vycibrený spisovateľský štýl, tým môže rozvíjať svoj neobyčajný talent a nemusí po večeroch umývať riad v reštaurácii Koník Pub na Mlynských Nivách, hoci si pri tej fyzicky náročnej práci vypočuje množstvo zaujímavých a nekonečne inšpiratívnych príhod. Ale dosť už bolo inšpirácie, treba aj tvrdo pracovať. Teraz poslal svojmu kamarátovi takúto poznámku: Niektorí píšu a iní to po nich čítajú. Zvláštny národ. A iní hovoria a druhí ich nepočúvajú, tiež zvláštni ľudia. Sedíš na lavičke povedľa Paradajsu, bezmocne sa dívaš na traviny, zočíš aj koruny stromov, možno nazrieš aj do pohľadu hladnej líšky, srnka kopýtkom štrajchne o kamienok povedľa teba, nič s tým nemáš, ale, vďakabohu, si tam. A oni sú s tebou. ZEUS A HERA DOČASNE PRESŤAHOVANÍ Z GRÉCKEHO OLYMPU NA PARADAJS Doktor Óbert si prečítal správu, chvíľu sa zadumal a pobral sa ďalej. O chvíľu zase zadýchaný si sadá na lavičku na Dolných Rosniarkach masívu Paradajs. Akoby sa díval sťa grécky boh Zeus z Olympu. A povedľa jeho manželka Hera, ktorá nemôže vyzerať inak ako jemu milá, vynikajúca herečka, Kveta Dittrichová. Obyvatelia pod svahmi sa nadychujú na ďalšie minúty života. Možno by sa Zeus aj im mal prihovoriť, povzbudiť ich k užitočnej práci. ,,Buďte na seba dobrí, láskaví, aj keď život máte neľahký, aby vám len tak nepretiekol pomedzi prsty. Hera, povedz aj ty niečo!” hovorí nahlas do vejúceho vetríka doktor Óbert vžitý do postavy Dia. A predstavuje si, ako Hera s tvárou a hlasom dokonalej Kvety Dittrichovej prehovorí: ,,Už toľké roky sa nám darí žiť v mieri. Už je to more dní, čo chlapi a chlapci nemuseli tasiť zbrane a nech tieto naše Štiavnické vrchy sú nám svedkom, že tak bude aj najbližších dvestotisíc liet.” Doktor divadelných vied sa po jej slovách fiktívnej Here ukláňa, ale tá razom mení tón a prihovára sa svojmu mužovi: ,,Ty, Zeus, a nezdá sa ti, že tá Sládkovičova Marína je len riadne gýčisko? Neviem, čo na tom tí ľudia vidia!” Zeus prikývol. ,,Absolútne s tebou súhlasím. Som síce boh Zeus pochádzajúci z Olympu, páči sa mi v tomto mestečku a predovšetkým na tejto hore Paradajs, ale mám aj kultúrne vzdelanie a ako koníčka, píšem divadelné recenzie, a preto sa vyznám. Sládkovič to s tou Marínou prehnal a, najmä, aké hlúposti si okolo toho ľudia povymýšľali. Trezor na lásku! Tomu mám rozumieť tak, že láska je niečo také banálne, čo sa dá odtrhnúť z konára a vopchať do trezoru? A ešte predtým stokrát požuvať? Veď láska je od nás bohov! Je to niečo neuchopiteľné, nepomenovateľné, veď to, čo cítim, Kvetka, ja k vám, teda, prepáčte, prepáč, Hera, čo cítim ja k tebe, ma robí silnejším, mladším a som kvôli tebe, Kvetka naša, hm, moja, niekto iný!” Zadúša sa doktor Óbert, alias Zeus. ,,To sa nedá len tak premeniť na kamienok, tehličku, či čo! To je ale hlúposť!” ,,Nerozčuľuj sa, Zeus, bohovi to neprislúcha,” povedala potichu, ale s dávkou šarmu Hera. Doktor Óbert sa vďaka ďalšej správe od spisovateľa Petra Dvorníka akoby prebral do reality. Heslo týchto dní: Hore, dolu, zo strany, na stranu. A ešte niekoľkokrát zo strany na stranu… A si v Štiavnici doma. Možno. Asi. NEPODARENÁ EXPEDÍCIA SPISOVATEĽA PETRA DVORNÍKA Doktor Óbert sa mohol pousmiať na Dvorníkovom premýšľaní, ale skôr sa nahneval, na tej správe je čosi nedôstojné, zhadzujúce, on, doktor Óbert, doktor divadelných vied nie je predsa žiadnym alkoholikom. Ako dobre, že tomu drzáňovi Petrovi nikdy neodpisuje, pomyslel si vedec. Tento opilecký obrázok nech si píše na svoj vlastný vrub. Tam zo severnej strany Paradajsu je pohľad do Vyhní a tam je už stovky rokov postavený pivovar. A Dvorník tam raz išiel na exkurziu. On si pod pojmom exkurzia predstavil, že exkurzia ,,alkoholzia”, ,,prepilzia” ,,stratilsebazia”. Takže Peter Dvorník si v pivovare, o ktorom doktor Óbert dobre vedel z vyčítaných prameňov. On doktor vždy, keď sa niekam vyberie, tak si poctivo naštuduje reálie, aj keď to nebýva často, lebo toľko necestuje, ale o meste a jeho okolí vždy si všeličo zistí a pokúša sa zapamätať, a preto dobre vie, že pivovar vo Vyhniach založili v roku 1473 templári a je preto najstarším pivovarom na Slovensku. A pivo to nie je len o alkohole, to je aj zdravý mok na tráviaci trakt, na funkciu obličiek, žlčníka a pankreasu a celkovo je ozdravujúcim nápojom, ale výlučne iba v prípade, keď sa užíva s mierou. Je aj psychicky uvoľňujúci, protistresový, pôsobí antidepresívne, ale výhradne tak pôsobí, keď sa užíva v malých dávkach. Peter Dvorník sa asi pred rokom ubytoval v hoteli Termal a tam sa začalo terno, už na recepcii hneď po príchode si vypýtal za kalíštek borovičky, akoby mu nesadla, tak si vypýtal aj druhú, pomaly sa premieňal na veselého Dostojevského. Tak pôsobí človek, ktorý je vo svojej podstate veľmi smutný, nešťastný, melancholický, uzavretý, ale keď sa mu podarí raz za desať rokov sa rozveseliť, tak to stojí za to. Nie, Peter Dvorník vôbec nebol ten typ. Žiaden Dostojevský, skôr vyvádzajúci a humoristický Carlo Goldoni alebo Nácko zo Štiavnice, ale nastala u neho asi nejaká chyba v programe či nastavení. Nahlas sa smial, všade vošiel a zo začiatku aj odvšadiaľ vyšiel. Odkiaľ doktor Óbert sa o tomto jeho rozglejenom rozpoložení dozvedel? To z posielaných poznámok samotného Petra Dvorníka. Pozzznámka jededen: Vošiel som do pivovaru a veru zistil som, že pivovar má vchod, ale nemá žiaden východ. Buď tam vôbec nie je, alebo je to skonštruované tak, že sa nedá nájsť. Veru raritná stavba. Majster, ktorý varí pivo, ho varí dobre, lebo sa aj dobre precedediedva krkom…Majster má pivné oči. Vedľa majstra sedí biela pivná pani. S oboma sa veľmi dobre zhováram. Našiel som nejaký východ, ktorý ale už nevedie tam, odkiaľ som vošiel. Východ vošiel do skalného mora. V skalách sa stratíš ako na saharskej púšti… Takže takéto mu Peter Dvorník písal poznámky a aj menej náročnému čitateľovi je zrejmé, že na istej nižšej eticko-morálnej úrovni. A Peter Dvorník dodatočne poslal ešte zvláštnejšie poznámky: Milý kamarát, profesorko Óbert, suchár je človekom, ktorý všeobecne žije dosť nasucho. Aj len občasná strava. Časté škŕkanie žiab vo vnútri čriev. Ak alkohol, tak zásadne len doma, na tajnáša. Suchár všelikoho neznáša, jeho nenávidia všetci. Doktor Óbert si nepripúšťal, že by toto všetko malo byť napísané na adresu jeho osobnosti. On má teraz úplne iné starosti a záujmy. Musí niekde vystopovať Kvetu Dittrichovú, to je pre neho úloha číslo jeden. Už by rád aj začal písať o nej tú knihu, už ho, ako sa hovorí, svrbí pero, ale najskôr sa s ňou musí o tom poradiť, presnejšie vypýtať si povolenie, autorské práva, licenciu. Kývajúc sa dolu svahom, nahlas dychčiac, občas nútený si napraviť na spotenom krku uzol dlhého šálu, mieri naspäť do mesta. Naľavo vidí Grič, Vtáčnik, oba Šobovy. Mieri si to k Červenej skale. STRETNUTIE, KRÁTKA ROZPRAVA EŠTE ČUDNEJŠIA NAD PODIVUHODNEJŠOU Ocitol sa na ceste pod kaviarňou ART CAFE. Už si ani nevedel predstaviť, že by mal vyjsť opäť hore pomerne krátkymi schodmi. Ešte sa len náhodou obzrel trochu doľava, dozadu. Zazrel sochu profesora Andreja Kmeťa. Doktor Óbert sa až zľakol z poznania, že tú sochu stojacu na piedestáli, o ktorej počul, ktorej fotografiu videl, si doteraz nevšimol. Už koľko chvíľ je prítomný v tomto meste a až teraz zočil tohto významného človeka, kňaza, slovenského archeológa, geológa, mineralóga, paleontológa, historika, botanika a etnografa. Veď táto socha je ako živá. ,,Pán profesor Kmeť, veď povedzte niečo!” zajachtal Óbert. A miernym slávnostným tónom socha aj prehovorila: ,,Vitaj, synu!” Profesor Óbert preglgol horkú slinu strachu a v prvej chvíli si pomyslel, že to šum vetra opierajúci sa o všetky stromy, kríky, listy, plody stromov od Botanickej záhrady cez Akademickú ulicu až po ulicu pomenovanú po spomínanom velikánovi vylúdil svojím šumom náhodne čosi, čo by pán doktor divadelných vied rád začul. Keď si náš vedátor pomyslel, že z Kmeťovej knižky Veleba Sitna prvú kapitolu Slovozpyt a báje Sitna preskočil, lebo sa mu zdalo, že písmo je príliš nahustené a archaický jazyk trošku prekomplikovaný na dnešné pochopenie, až ho zamrazilo pri srdci. Ale ak by bolo treba, z druhej kapitoly Veleby Sitna zvanej Dejepis Sitna môže aj rovno odcitovať. A doktor Óbert aj tak učinil, zišiel pod sochu, nepriamo aj nechtiac zastavil premávku na hlavnej tepne mesta. A v okresnom meste sa v tej chvíli celý život absolútne zastavil a doktor Óbert, doktor umeleckých vied, prednášal profesorovi Andrejovi Kmeťovi úryvok z jeho vedeckého veľdiela: ,,Sitno je od prírody velikánska, skoro nedobytná pevnosť. Zôkol-vôkol ohradené je ohromnými, strmými braliskami, menovite na strane južnej a západnej.” Divadelný vedec nachvíľu stíchol, ale nezvesil pohľad zo sochy profesora Kmeťa. Profesor Andrej Kmeť sa trochu začudoval, pozrel sa s akýmsi dobráckym pochopením do tváre divadelného vedátora a opäť prehovoril: ,,A ty si odkiaľ, chlapče, prišiel?” Óbert ako keby nechcel počuť otázku a pokračuje po svojom: ,,Z kapitoly Touristické dovolím si citovať: ´Po týchto odchýlkach, ktoré ale tiež k veci prislúchajú, vrátime sa zase k nášmu Sitnu, a k cestám naň. Ale berme do ruky palicu touristickú, t. j. tak dlhú, jako si, milý čitateľu, sám. Lebo na hole je dlhá palica dobrá!´” Profesor Kmeť veselým smiechom, ktorý bolo počuť na celú ulicu pomenovanú po ňom, prerušil Óbertove citovanie a zopakoval otázku, ktorú už raz riekol: ,,Odkiaľ si, chlapče, prišiel?” V tej chvíli zmätený divadelný vedec ani nezačul pípnutie správy zo svojho mobilu. Jeho známy, spisovateľ Peter Dvorník, mu napísal, akoby celú túto nevšednú situáciu z obďaleč sledoval: Heslo danej chvíle: Aj keď by si ako chcel žiť všedne a bez úzkosti, dejinný priestor, ako aj tvoje hoci nevedomé priamosti ťa môžu veľmi prekvapiť a naruby celý tvoj osud prevrátiť. Divadelný vedec nevedel prestať, akoby mu ktosi v jeho útrobách natiahol kľúčikom nevidomý naťahovací motorček. ,,A, pán profesor, počas vašich aktivít ste dali dohromady herbár, ktorý obsahuje 72- tisíc položiek, z toho 39-tisíc vyšších rastlín, okolo 6-tisíc ruží a 33-tisíc nižších rastlín, 25-tisíc húb a slizoviek. Sústredili ste zbierku semien obsahujúcu 1733 vzoriek patriacich k 516 rodom. A herbár je teraz v našich neľahkých časoch uložený v múzeu, v tom Slovenskom národnom, na Vajanského nábreží číslo 3…” ,,Asi áno, synak, kvetiny som mal vždy veľmi rád,” odpovedal pán profesor Kmeť zhovievavo. ,,A ešte,” zajachtal doktor Óbert, ,,bojovali ste, akoby som to povedal, bojovali ste vrúcne a zároveň s veľkým nasadením proti nášmu, tomu, alkoholizmu, viete? A ja, prosím, vôbec nepijem. Ako mladík, priznávam sa vám, som bol alkoholikom, veľmi sa za to hanbím, ale niekedy som za jeden večer vypil aj dve deci vína. Ale toto je už dávno pasé, vážený pán profesor!” Profesor Kmeť malým gestom naznačil, nech podíde k nemu bližšie, aby nestál na ceste a pulz mesta mohol zase prirodzene plynúť. Na celom konaní profesora Óberta muselo byť aj tak čosi nevídané, úctyhodné, lebo nikto zo šoférov sediacich v zastavených autách nezatrúbil, ani nikto nič nepekného nezvolal, akoby všetci vedeli, že majú tomuto divadelnému vedcovi dať priestor na komunikáciu s pánom profesorom Kmeťom. Andrej Kmeť opäť blahosklonne: ,,Aký som poctený tvojou snaživosťou, synu. A krásne si predniesol tie state z mojich prác.” „A to všetko o vás som si prečítal v tej Wikipédii,” prerušuje ho nabudený doktor, ,,to je taká internetová encyklopédia, prosím pekne. A načo vám to hovorím? Za vašich čias internet, ak sa nemýlim, prosím, ešte asi nebol, však? Alebo sa mýlim?” „Neviem, o čom to hovoríš, synu,” odpovedá profesor Kmeť vyrovnane, ,,ale vidím, že túto štiavnickú zem máš rovnako rád ako ja. Nech ti je za to osud vďačný.” ,,A boli ste aj archeológom!” zvolal divadelný vedec slávnostne. ,,Nazývali vás druhým Schliemannom! Inak, zočil som ho v lese na severnej strane Paradajsu,” hovorí doktor Óbert nadšene, ,,nestretli ste sa?” Profesor Andrej Kmeť sa pousmial. ,,Áno, pred chvíľou tadiaľto prešiel, podali sme si ruky. Vyzeral trochu ako oživená socha,” dodal s chichotom profesor. ,,To je skvelé, že ste sa stretli s kolegom Schliemannom! Aká krásna zhoda okolností!” hovorí doktor. Profesor Kmeť si naraz chvatne položil ukazovák ľavej ruky na pery, aby Óbertovi dal najavo, že by v centre tohto slušného a vychovaného mesta nemal už toľko hulákať, pravou rukou si ho zavolal ešte bližšie k sebe a skoro pošepky mu dohovoril: ,,A teraz už choď do kaviarničky, za tebou po schodoch, do ART CAFE, tam ti bude dobre. Daj si kávičku na môj účet a nech ti od Kráľa Mateja prinesú pravé nefalšované štiavnické bryndziaky! Dobre, tiež na moje trovy.” Profesor akoby na malú chvíľu gestom regulovčíka zastavil premávku a zase ukázal doktorovi Óbertovi, že má voľný priechod. Óbert sa obrátil, ešte zakýval profesorovi na rozlúčku a Andrej Kmeť sa razom opäť vrátil do podoby úctyhodnej sochy. Doktor Óbert ani nevedel, ako prešiel tých niekoľko schodov na dvorček modernej kaviarničky. Ako uvidel prvú stoličku, rovno sa do nej, akoby absolútne vyčerpaný, zvalil. Zadriemal. Hlavná prevádzkarka Samantha si ho pre istotu došla pozrieť. Majiteľ Marek Repa Zelý na ňu mrkol. Ona len smerom k nemu pošepla: ,,Akýsi čudák.” Marek pokýval hlavou: ,,Nebude to ten kamarát nášho profesora?” ,,Žeby?” zašpekulovala Samantha. ,,Takže najskôr kávička,” dodala znalecky. ,,Nechajme ho ešte chvíľu, nech si vydýchne, dajme mu pod hlavu vankúšik. Isto musí byť vyčerpaný zo zážitku, keď na neho prehovorila socha z ozajstného kameňa.” ,,Hehe! To mu mohlo aj zadrbať z toho!” zasmeje sa na celý dvorček Samantha. Doktor Óbert, vedec divadelných vied, síce drieme, ale do vedomia sa mu vnárajú slová a opisy zo zvláštneho jedinečného reproduktora namontovaného na stene kaviarne. Tie slová v skutočnosti ani nepočuť, lebo sú zabalené v špeciálnych vlnách a to vlnenie sa vnára každému okoloidúcemu do podvedomia. Nikde inde takéto čudo nemajú. Funguje to jednoducho vo všetkých svetových jazykoch. Takže či si neborák Číňan, Srílanec, Angličan, Ind, či Rus, alebo náš, Slovák, leje sa ti to nekompromisne do mozgových žíl aj závitov. Tento neobyčajný vynález vynašiel jeden Štiavničan, ktorý ale nechce byť menovaný, lebo neznáša okolo seba žiaden virvar, kamery, žurnalistov, žurnalistky, otázky, odpovede, paparazzov, klamstvá v bulvárnych novinách o všetkých manželkách, v posteliach potom samé milenky a takto podobne. Heslo chvíle: To, čo si nadrobíš, aj tak zjedia vždy iní a tí istí. Tak sa z reproduktorov šírilo a vlnilo upokojujúco slastne, akoby aj podhrávané krásnou mäkkou pokojnou hudbou. ,,Vaša duša je na správnom mieste,” znie v podvedomí doktor Óberta podmaňujúci hlas, ,,je umiestnená presne tam, kde má byť. Nechajte v pokoji svoje telo. Zabudnite na všetky príkoria, starosti odložte na neskoršie časy. Nachádzate sa pred najstaršou kaviarňou, hostincom v strednej Európe, sem kedysi doniesol cestovateľ Marco Polo prvý raz brazílsku kávu. Matúš Čák Trenčiansky na tomto mieste, kde sedíte, podpísal svoju prvú mierovú zmluvu, Svätopluk, tu, kde spočívate, príkladom o troch prútoch zmieril svojich troch synov. Poznámka chvíle od Petra Dvorníka: Niekedy si dejiny robia z človeka Dobrý deň. Aj Dobrú noc či Dobré ráno, stará mama… Hlas vĺn pokračuje: ,,Na tomto mieste sa dohodli Cyril a Metod, aké nás naučia písmo. Chvíľu sa hádali, ale napokon sa uzmierili. Tu stretol Hamlet svoju Júliu, Romeo svoju Oféliu a na tomto magickom mieste William Shakespeare, anglický dramatik, všetko absolútne poplietol, chybne rozpísal svoje hry, menovito, Hamlet a Rómeo a Júlia, lebo ho omámila pravá nefalšovaná zlatistá štiavnická leanka, ktorá rástla kedysi na okolitých vŕškoch. Tu Gustav Eiffel dostal nápad, že dá postaviť v Paríži pod Invalidovňou Eiffelovu vežu, keď nad hornými schodmi vedúcimi na toto čarovné miesto, zbadal vežu Starého zámku. Ďalšia poznámka danej chvíle Petra Dvorníka: Národ má presne také dejiny, na akých sa dohodne, aké si schváli a potom krásne napíše. Isteže dohoda niekedy nie je jednoduchá, lebo fantázii sa medze nekladú. SPOMIENKA NA DIVU Doktor Óbert si v akomsi preduchovnelom polospánku, do ktorého ho vnorila nirvána slastného nečujného vlnenia reproduktora zaveseného na stene ART CAFE spomenul na Kvetu Dittrichovú, tie zážitky zo stretnutí, ktoré tu už doteraz absolvoval, boli natoľko silné, že trošku aj na ňu zabudol. Ale nie, musí ju nájsť. Toto jeho putovanie fyzické aj duchovné musí mať aj nejaký priamočiarejší konkrétnejší zmysel. Musí sa veľkej a slávnej herečke odvďačiť za to, že vďaka nej videl výborné divadelné predstavenia a mal o čom písať tie zaujímavé recenzie, ktoré usilovne čítali ľudia milujúci veľké umenie. OSVIETENIE A doktora Óberta osvietilo. Pred očami sa mu opäť vybavila socha, presnejšie oživená socha profesora Andreja Kmeťa. Poznámka chvíle: Keby nás niekedy, jednoducho povedané, neosvietilo, asi by sa naša duša, v spojitosti s tým náš život ďalej nevyvíjal. Vďačme za každý, hoci iba veľmi občasný zázrak osvietenia. Vďačme tej prozreteľnosti. Doktor divadelných vied Óbert si spomenul na skutočnosť, že keď študoval literatúru vševedca Andreja Kmeťa, naďabil na meno osvieteného šľachtica Ferdinanda Coburga, ktorý najradšej trávil čas v kaštieli vo Svätom Antone, ktorý je od centra Banskej Štiavnice vzdialený vzdušnou čiarou možno päť kilometrov. Profesor zrazu uvidel vo svojich predstavách Kvetu Dittrichovú, ako sa prechádza v záhradách Coburgovského kaštieľa. Ako filozofuje s Ferdinandom Coburgom o dôležitosti čistého vzduchu a vyrovnaného množstva fauny a flóry. Naraz videl Kvetu Dittrichovú, ako sa vezie s Ferdinandom na koči, ktorý okrem toho, že bol pôvodne nemeckým šľachticom, stihol sa stať aj bulharským cárom a podľa toho sa isto aj musel správať. Isto galantne a na úrovni. Preto doktorovi Óbertovi ani len vo sne nenapadlo, že by mal žiarliť na predstavy, ktoré sa mu v tejto chvíli vynárali v jeho mysli. Poznámka chvíle: Trikrát dôveruj, štyri razy preveruj a skús aj trochu dôverovať. Aspoň byľku. A čo bolo najdôležitejšie, doktor Óbert považoval Kvetu Dittrochovú za cnostnú dámu, ktorá by si hneď len tak s niekým nezačínala, aj keď to bol sám bulharský cár. Ale všetko je to v hlave divadelného vedca riadne domotkané, lebo Ferdinand Coburg už dávno žije len v predstavách historikov a učených ľudí. Ibaže by sa prebrala nejaká jeho socha, ako sa to stalo v prípade profesora Andreja Kmeťa, ktorá by pozvala Kvetu Dittrichovú do jedného z prvých mercedesov vyrobených v nemeckej automobilke a privezených priamo do Svätého Antona. A čo keď si spolu v jeho pracovni prezerajú jeho botanický stolík, na ktorom sú jeho rukou umne a verne nakreslené mnohé byliny, rastliny a kvety. Profesor Óbert si prečítal vo Wikipédii, že Ferdinand Coburg prvú rastlinu nakreslil do botanického stolíka ako šestnásťročný a poslednú ako sedemdesiatšesťročný. Aký detail sa mu vynoril v mysli. ZÁZRAČNÝ POHYB V PRIESTORE A ČASE Doktor Óbert otvoril oči. Zbadal pred sebou skúmavý pohľad prevádzkarky Samanthy. Trochu sa zľakol, ale rýchlo sa spamätal a pobral sa na schody vedúce do stredu mesta. Samantha vypleštila oči: ,,Tej kávy sa ani len nedotkol!” Pozrela sa udivene na odchádzajúceho doktora: ,,Kam sa zrazu pobral? Veď sme mu mali doniesť aj obed!” Obrátila sa na sochu Andreja Kmeťa: ,,Profesorko môj zlatý, čo to máme za strelených kamoškov?!” Socha profesora Andreja Kmeťa sa ani len nepohla. Iba zafúkal jemný vánok. Doktor Óbert už skoro zašiel za roh schodiska, keď sa zrazu obrátil na opätku ľavej lesklej topánky a rozbehol sa zase dolu naspäť do kaviarne. Samantha sa neprestávala čudovať. ,,Mladý pánko a čo ste vy víchor, keď tu takto lietate?” Doktor divadelných vied nič nepovedal, vystrúhal na Samanthu len akúsi čudnú naliehavú grimasu, ona si pomyslela svoje. ,,Áno, tam vzadu naľavo sú páni, nieže nám vpálite medzi dámy! To je u nás zakázané!” zvolala hlavná prevádzkarka už skoro bezmocne. Doktor vletel do miestnosti s barom, Marek, Samanthin syn, sa práve prihováral svojej novej láske, učiteľke Dorke, ale vietor, ktorý vletel s doktorom ho vyrušil. Doktor Óbert sám nevedel, čo sa s ním deje, ale nevzdoroval svojmu divnému poslaniu, ťahalo ho to k obrovskému zrkadlu na zadnej stene naľavo od baru kaviarne. Zrkadlo zapôsobilo vždy magicky na každého návštevníka. Bolo zavesené v ráme od veľkých dverí. Dvere tam už ale dávno neboli, žijú si svojim vlastným životom v nejakej inej historickej budove. V zrkadle sa prirodzene odrážala skoro celá hlavná miestnosť kaviarne. Pôsobilo to tak, že je tam ďalšia skoro navlas rovnaká miestnosť, a tak to každého nového príchodiaceho nabádalo zvedavo nahliadnuť za pomyselný rám. Doktor Óbert práve nestihol postrehnúť, že ide naozaj len o zrkadlo. Napriek tomu, že tesne pred zrkadlom bol skoro o neho opretý predpotopný reproduktor od dídžeja Johnyho, ktorého obdĺžnikovitý tvar mal práve upozorniť svojím odrazom, že je za ním nie reálny svet, ale len jeho odraz, doktor jemne vrazil do zrkadla hlavou. Zrkadlo sa ale nerozmlátilo, vôbec, iba sa rýchlo vydulo a milého doktora vtiahlo do seba. Poznámka zázračného okamihu od spisovateľa Petra Dvorníka: Zázraky sa isteže dejú okolo nás. Stále a všade. Najmä v mestách, ako je Banská Štiavnica. My len svojou racionálnou hrdosťou a spupnosťou ich nechceme vidieť, v podstate ich ani nevieme postrehnúť. Oberáme sa tak o ďalší krásny rozmer nášho vnímania sveta. Predtým sme si nestihli všimnúť akýsi druhý plán nášho života, ktorý sa ešte v ART CAFE, alebo aj popri ňom, odohrával. Pod schodmi zaflekoval na svojom fungl novom striebornom mercedese kníhkupec, miliardár, novozbohatlík, Tomáš Maród. Vybehol z auta na schodíky. Isteže auto nezamykal, kto by si len dovolil čo i len dotknúť sa takého krásavca. Tomáš zrazu stál nad driemajúcim doktorom Óbertom, ktorý mu bol odkiaľsi povedomý. Samantha na Tomáša zvolala: „Čo, Tomáško môj zlatý, už si zase zavrel obchodík?“ Tomáš Maród sa na ňu ani len neobrátil, nepohol sa od doktora divadelných vied a odpovedal na celé priestranstvo: „Všetci sú načisto pobláznení! Už od tretej ráno mi pred vchodom do predajne stáli rady kupujúcich aj z Bratislavy, Prahy, Karlových Varov, ako aj z Liberca a domácich tých mohlo byť aj stodvadsať.“ „Všetci kupovali knihy?“ čuduje sa Samantha. „Ako pojašení! O desiatej som otvoril, o desať pätnásť som už nemal ani jednu knihu. A to z dvoch kamiónov.“ „Tie knihy pre ľudí, to sú jak drogy!“ zamudrovala Samantha. „Len aby nám to nezakázali. Všetci čítajú a čítajú a nič iné ich nezaujíma! A to som nič iné neobjednával len Bratov Karamazovcov a Iliadu a Odyseu!“ Tomáš Maród sa pozornejšie pozrel na doktora Óberta a zvolal na celý dvor: „A toto už čo je za paštikára?!“ Samantha sa ho snažila upokojiť: „To nám zase profesor Kmeť poslal svojho ďalšieho premúdrelého kamoška!“ „Dúfam, že tu neostane ako ďalší prindiš!“ „Ten by tu v zime neprežil ani hodinu!“ zvolal na celú ulicu Marek Repa Zelý, majiteľ kaviarne, ktorý sa doteraz iba na všetko pozeral z okna. Tomáš Maród si rýchlo strčil ruku pod košeľu a vytiahol spoza nej veľkú knihu, pribehol k Samante a s pohľadom sprisahanca ako keby ju nútil veľkú buchlu vziať. „Ešte som ti jednu zachránil,“ vyšlo z neho priduseným hlasom. „Iliada a Odysea!“ vykríkla omráčená šťastím prevádzkarka Samantha. „Nerev!“ gestikuluje nervózne Tomáš Maród. „Ešte ťa zlynčujú a ukradnú ti ju.“ Samantha však začala vzlykať: „Homérko môj zlatučký, doplával si aj sem, k nám, do Štiavnických vrchov, môj zlatý. Konečne si prečítam celú túto buchličku!“ Žena na všetko okolo seba akoby zabudla. Bozkávala titulnú stranu veľkej knihy. Tomáš nervózne zaklial a utekal do auta. Strieborný mercedes zaburácal a stratil sa v štiavnických uliciach. EPILÓG Doktora Óberta sme zanechali v čase, keď sa ocitol v miazge zrkadla. To všetko sa nedialo len tak. Poznámka: Nič nie je len tak. Ale môže byť aj onak. Doktora Óberta preniesol čudný jav v priestore a čase. Ocitol sa nevdojak na sídlisku Drieňová, konkrétne na Bratskej ulici 9. Ťahalo ho to do vchodu. Bola to veľká a neoblomná sila. Nemal kľúč, ani pípatko, dvere sa samy otvorili, výťah sa posunul za ním na prízemie. Pani Kollárovej pri schránkach išli oči vypadnúť. Výťah zastal, otvoril sa, bez stlačenia tlačidla sa pohol na tretie poschodie. Dvere sa otvorili, aj jedny vchodové dvere sa zrazu otvorili a v nich stála žena jeho snov, Kveta Dittrichová. Myslel si, že sa zblázni od radosti. Kveta ale zareagovala absolútne nečakane a zrúkla na celú chodbu: „Parom ti, otec, kde si bou tak dlho s tým nákupom?!“ Za stotinu sekundy vypadla všetka elektrina, celé mesto sa zahalilo do tmy. Zdieľaj s priateľmi! .fusion-widget-area-10 {padding:0px 0px 0px 0px;}.fusion-widget-area-10 .widget h4 {color:#333c4e;}.fusion-widget-area-10 .widget .heading h4 {color:#333c4e;}.fusion-widget-area-10 .widget h4 {font-size:18px;}.fusion-widget-area-10 .widget .heading h4 {font-size:18px;}Vyhľadaj na stránkach Almázie Search for: Najnovšie články Riaditeľ Fondu na podporu umenia Jozef Kovalčik v záverečnom rozhovore pre prílohu Almázia Mesto kultúry 2019 sa blíži k záveru. Aké bolo? N. Babiaková: Štiavničania otvorili svoje srdcia Hudba robí človeka aj v novom roku Plenér: Urban Legends, KATALÓG MALIEB Archív január 2020 december 2019 november 2019 október 2019 september 2019 august 2019 júl 2019 jún 2019 máj 2019 apríl 2019 marec 2019 február 2019 január 2019 Kategórie článkov Novinky Rozhovory The post LACO KERATA: PUTOVANIE DOKTORA ÓBERTA (Poviedková symfónia) appeared first on Mesto kultúry - Almázia Banská Štiavnica.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia som túžil maľovať moje motívy na keramiku v Majolike Modra. Po rokoch sa to vďaka priateľom podarilo, tak som začal s tými osemdesiatymi, čas je elastický a ja maľujem, ako keby som sa vrátil a začal znovu. Som rád
prejsť na článokV blázinci: - Počujte, prečo vy všetkým hovoríte, že ste Napoleón Bonaparte a mne tvrdíte, že ste Ľudovít XVI? - Viete pán doktor, vás si predsa nedovolím klamať.
prejsť na článokPodnikateľ príde k doktorovi a ten mu prikazuje, aby sa vyzliekol: - Celkom? - Áno. - Aj mobil?
prejsť na článokPríde kostra k doktorovi a doktor jej hovorí: - To idete dosť skoro!
prejsť na článokDedko sa pýta doktora: - Pán doktor, môžem si aj v starobe užívať? - Áno dedko, ale iba lieky!
prejsť na článok