Dnes hrabeme lístie. V záhrade máme jeden majestátny orech a jesenné hrabanie lístia je naša každoročná aktivita. Všetci si vezmeme hrable, prehadzujeme šuchotavé lístie z jednej strany na druhú a zhrabávame ho dokopy. Hrabľami šibrinkujú okolo aj Jakub a Matej. Skôr ich používajú na šermovanie ako hrabanie, sama si musím dávať pozor, aby som neutŕžila nejaký ten úder. Lístie síce zhrabeme na veľkú kopu, ale to je beh na dlhé trate, lebo chalani do tej kopy skáču a lístie je o chvíľu rozvláčené po záhrade, ako bolo predtým. Čerešnička na torte tejto akcie prichádza, keď sa vyberie kára na odvážanie lístia. Najprv sa v káre vozia chalani a až keď ich to prestane baviť, čo je niekedy celkom pekná chvíľa, sa odvezie lístie za ich aktívnej asistencie. Keď začal fúkať vietor zo strniska Keď začal fúkať vietor „zo strniska“, bolo jasné, že sa pomaly ohlasuje jeseň. Ešte sa jej nechce prebrať žezlo letu, ale začína dávať signály, že jej čas je o pár dní tu a bude sa hlásiť k slovu všetkými činmi, ktoré k nej patria. Babie leto a všetky jeho farby, chute a vône patria k mojim najobľúbenejším – možno preto, že práve v septembri mám narodeniny. No toho čarovného, čo prinášajú jesenné dni, je tak veľa. Keď sa stráň začína obliekať do žltej farby, teploty na teplomery klesnú na teplotu „mikiny“ a „jesennej vetrovky“, je čas, pobaliť trampolínu, bazéniky, hojdačky a vybrať šarkanov. Počkať na veterné počasie a hor sa do záhrady, prevetrať veterných drakov. Keď sa púšťa šarkan Jakub púšťa šarkana na vŕšku a ja zisťujem paralelu so životom Prvýkrát som púšťala šarkana, keď som mala 37 rokov. Dovtedy som len pozorovala, ako to robia iní. Až som sa v okamihu rozhodla – najlepší čas vyskúšať si to, je práve teraz. Bolo úžasné sledovať šarkana plachtiaceho nad našimi hlavami, ako sa nechával unášať vetrom. Ako sa pohrával vo vzduchu, raz si len tak poletoval a potom sa prudko strmhlav pustil dole, potom sme ho pritiahli a on sa opäť trepotal vo výške a vytváral kruhy nad celou záhradou. „Aj ja to chcem vyskúšať!“ zakričal na mňa Jakub. Odovzdala som mu na malú chvíľu šarkana a nechala, nech si aj on užíva jeho koordinovanie za pomoci vetra. Lietajúci šarkan a život Čo mi pripomenul ten šarkan? Jasné – samotný život – niekedy ideme jasne a presne za svojím cieľom. Niekedy sa zahrabeme do svojej gule a prehliadame možnosti, ktoré máme na dosah. Inokedy sa nechávame životom len tak povievať. Niekedy sa zarmucujeme a trápime nad situáciami, prečo sa to a to stalo, no nepozrieme sa na to s nadhľadom a ľahkosťou, lebo sme až príliš upätí na „svoje“ veci a záležitosti. Aj šarkan sa nechá ovládať, ale vždy si nájde chvíľu, keď uletí v smere vetra a plachtí len tak. Mať pohľad a nadhľad zhora, to mi pomôže rozhodnúť sa a posúvať sa vpred za svojimi métami. Toto všetko mi preblesklo mysľou za tú chvíľu. Po pár nevydarených pokusoch mi Jakub toho šarkana vrátil, aby som im ho púšťala opäť ja. Beháme po záhrade, hlavy vykrútené k šarkanovi a nechávame sa unášať podľa jeho pohybov. Keď je jeseň preplnená spomienkami na Keď vládu v zárhade preberie jeseň Jeseň je pre mňa tiež obdobím krásnych jesenných prechádzok plných farieb, ďalekých výhľadov, šuchotajúceho lístia pod nohami, zbieraním šípok, gaštanov, orechov a hrabaním lístia v záhrade. Na šípky sme voľakedy chodili s maminou. Zvyčajne v nedeľu popoludní, keď nebolo nič iné na práci a jesenné slniečko ešte ohrievalo. Jaj, a tie orechy a lístie – to ma vždy vráti späť do detstva, keď sme vedno s maminou, prastarkou a sestrou hrabávali lístie. Hrabali sme záhradu celý deň – keď bolo toho lístia akosi viacej, keď bolo viacej ovocných stromov v záhrade a zbieranie orechov nemalo konca kraja. Celé podsteny boli obložené sušiacimi sa orechmi. Pre mňa bolo priam otročením zbierať ich stále dokola a dokola deň po dni. Podľa tradície sa orechy zbierali len vtedy, keď samé spadli zo stromu. Keď sa dym z kopy suchého lístia šíril z každej záhrady rad-radom. Fúúúúúúúúúúj, to bol smrad – celý „človek“ bol napáchnutý tým dymom. Teraz vnímam tú vôňu páliaceho sa lístia inak. Pripomína mi spomienky na prastarkú a starkú a vďaka tej vôni sa môžem vrátiť späť v čase a nechať sa unášať spomienkami. Keď vyjdem na dvor či do záhrady a zacítim vôňu dymu páleného lístia, natiahnem krk a vdychujem ju ako úžasnú vôňu detstva, jesene a teším sa, že ju opäť cítim. Keď sa (na jeseň) zvečerí Dnes hrabeme lístie. Hrabľami prehadzujeme šuchotavé lístie z jednej strany na druhú a zhrabávame ho dokopy. „Mamíííííí, pozor!“ vytrhne ma z mojich myšlienok Jakubov výkrik, keď prefrčí popri mne s károu, v ktorej sedí Matej. Chalani sa ešte chvíľu vozia v káre. Pozorujeme ich zopodiaľ a nevyhneme sa úsmevom, ako súperia medzi sebou, kto koho ide voziť a kto sa ide viezť v káre. Nechávame sa ohrievať večernými lúčmi slniečka, ktoré o pár dní zozubatie a už nebude také príjemne teplé. A lebo lístie budeme hrabať opäť až o rok Jeseň má mnoho podôb a skvelý čas na lezenie v korunách stromov The post Spomienky, čo privialo lístie appeared first on ANIČKA HRÍBIKOVÁ.
Mestská časť neupratala cestu. Opravu urobí novomestský podnik.
prejsť na článokČi už máte oslavu, výlet, túru, akúkoľvek udalosť alebo narodenie dieťaťa, všetko chcete zdokumentovať, aby ste mali na čo spomínať. Avšak si zaberiete všetko voľné miesto v mobilných telefónoch a potom si to presuniete do počítača alebo na disk. No môže
V dnešnej uponáhľanej dobe sa už v mnohých veciach spoliehame len na elektroniku a na tie dôležité detaily života sa často tak trochu zabúda. Všetko máme už len v mobiloch a už ani nie v počítačoch, či notebookoch, ani to už sa veľmi „nenosí“. Lenže fotog
Revitalizácia areálu spoločnosti Nechceme byť len strohý priemyselný areál. Chceme byť firma, kde s
prejsť na článokZ minulosti a prítomnosti našich dedín... Publikované v týždenníku Priekopník zo dňa 10.júla 1962 Rok vzniku obce Malachov nie je známy, no to, že život bol v malachovskej doline tvrdý, vedeli jej obyvatelia už od nepamäti. Ústne podania dodnes
prejsť na článok