Príbeh Lajky

Ahojte všetci dvojnohí, štvornohí a kľudne aj stonožky. Kúpou týchto perlových obojkov prispejete na dobročinnú akciu a tým pomôžete mnohým labkám v núdzi. Kedysi som takú pomoc potrebovala aj ja no bola som odkázaná sama na seba. Dnes už žijem šťastný život ktorý si zaslúži každý z nás. Ak ťa zaujíma môj príbeh a máš chvíľku čas ,tak čítaj ďalej. Jéj! Kosť! Konečne utíchne ten orchester v mojom brušku aspoň na chvíľu. Poviem vám všetko je lepšie ako hlad. Áno aj internátna dokonca aj nemocničná strava. Chrum, chrum, prepáčte ja som sa nepredstavila. Z toho hladu mi vôbec nemyslí. Som fenka a bývam v osade. Niet nad to si vychutnať jedlo a pritom sledovať telku. No aj keď len z diaľky. Má to len jeden háčik. Tak dva. Že ja ju nemôžem zapnúť keďže som uväznená na krátkom lane a tak nie vždy si jedlo vychutnám pri pozeraní. A ten druhý ,že si nemôžem vybrať čo chcem pozerať. Tak dnes to vyšlo na správy. Radšej mám seriály, ale čo už. Nič sa nedá robiť. „Sledujete prvé televízne noviny.“ „Podľa zákona už zviera nie je vec a má svoje práva Pod týraním zvieraťa sa chápe napríklad nedostatok jedla a pitia, štvanie zvierat proti sebe, opustenie zvieraťa za účelom zbavenia sa ho, spôsobenie bolesti a podobne“ Čože? Takže ja som doteraz bola vecou? Som týraná? Bitku dostanem častejšie ako jedlo takže to znamená že som týraná. A ďalej to znamená že balím kufre. Dobre. Viem že žiadne kufre nemám. Tak aspoň jeden. OK. Priznávam že ani ten jeden kufor nemám. Aspoň ich nebudem vláčiť kade tade. Teraz už len vymyslieť plán ako utiecť ,aby si ma nikto nevšimol. Pôjdem v noci. A cestovania sa vôbec nebojím. Keď to zvládlo vajce čo išlo na vandrovku tak to dám aj ja. Čo som horšia ako nejaké vajce? No konečne sa zotmelo a ja môžem uskutočniť svoj plán. Ak ma čosi seriály naučili, tak to sú práve úteky zo zajatia a to kde varia najlepšie jedlá. Teraz už len rozkúsnuť to obmedzujúce lano a vyslobodiť sa. Úspešne sa mi to podarilo. Utekám čo mi labky stačia. To že už veľmi nestačia. Chcelo by to oddych. Ľahnem si sem do trávy. Wau! Nikdy pred tým som si neuvedomovala krásu hviezd. A práve jedna padá. Čo si želám vám nepoviem, lebo by sa mi to nesplnilo a to naozaj nechcem. Čo to cítim? Šťavnaté mäsko? A padá priamo z neba? Som v nebi? Alebo sa mi to len sníva? Tu druhú možnosť by som najradšej vylúčila. Čo to počujem za divné zvuky? Znie to ako keby niekomu škvŕkalo v brušku A ten niekto som ja. Och nie. Bol to iba sen a žiadne šťavnaté mäsko z neba nepadá. Hoci sa moje prázdne bruško sťažuje ja musím kráčať ďalej za lepším zajtrajškom. Trúbi na mňa množstvo áut, kamiónov a autobusov no nikto neotvorí dvere aby si ma vzal. Som im ukradnutá. Prešlo pár dni a nič sa nezmenilo. Stále blúdim a hľadám domov. Občas nájdem čosi vyhodené pod zub ale inak nič nové. Bolia ma labky. Už len pár krôčikov a ľahnem si pod to malé, modré, neďaleko zaparkované auto. Je tu fajn. Ale čo to? Pozerajú sa na mňa dve hnedé oči. A tento čudný hnedooký tvor čosi kričí. A jéje! Už sa na mňa nepozerajú dve oči, ale šesť! Radšej sa ani nehnem. Ale je pravda že som už veľmi smädná a hladná a tá vôňa šunky.. Musím si ju vziať! Vlastne to ani nie sú čudné tvor, ale tri deti. Jeden menší chlapček a dve dievčatá ma hladkajú. V brušku cítim niečo zvláštne. Ale hlad to nie je. Je to pocit. Myslím, že je to láska. To je ten pocit. Pocit ktorý som doteraz nepoznala. „Ako ju budeme volať? Celkom sa podobá na Lajku z vesmíru. Čo keby sme ju volali Lajka?“ Timkin nápad sa mi páči. Prosím nech sa volám Lajka. Prosím. Snáď vrtenie chvostíkom a obliznutie Timkinej tváre ich presvedčí, že toto je pre mňa ideálne meno. Prosím nech povedia dobre, prosím. Yes! Som Lajka! Kráčame ulicami a deti sa všetkých pýtajú jednú a tú istú vetu: „Nie je to náhodou váš psík?“ S ňufáčikom udieram do Timkiných nôh no najskôr jej nedochádza že nie som nikoho, ale že chcem byť jej! Zakaždým dostanú tú istú odpoveď: „Nie.“ Cestou domov Hovorím domov? Naozaj! Vlastne ešte neviem či to bude môj domov, ale dúfam. Musím ich nejako presvedčiť . Keď som zvládla tajný útek, toto bude malina (aj keď absolútne nemám ani poňatia čo to slovo znamená ,ale tuším sa to takto vraví). Cestou späť dostala Terezka nápad: „Poďme si kúpiť zmrzlinu.“ Zmrzlina? Čo to je? Viem, že som to už niekde počula no nepamätám si presne čo to je. Už to mám! Je to jedlo (tak trochu som v to aj dúfala). Použijem našu psiu super schpnosť zvanú psie oči. Jasné že im Timka neodolala a kúsok mi dala ochutnať. Ja si len vravím: Lajka, tejto baby sa drž! Cestou domov Už zasa? Ale keď ja sa tu cítim ako doma. Timka plače. Čo sa stalo? To plače kvôli mne? Áno. A ja som si myslela že ma má rada. A ozaj aj má. Bojí sa že tu nebudem môcť ostať. Popravde nie je jediná ktorá sa toho bojí. Bojí sa aj jej braček Marek a ja s ním. Obliznem jej mokrú tvár a snáď jej to dodá odvahu sa spýtať. A je to tak. Nabrala odvahu a oplatilo sa. Ja môžem ostať! V ten deň som zabudla na osadu, bitku aj hlad. Môj život sa zmenil. Nedovolím, aby tejto rodinke niekto ublížil. Mojej rodinke. Som ich verným psom ktorý ich miluje. Pes ktorý za nich dá labku do ohňa či položí svoj život ak to bude treba. Príspevok Príbeh Lajky je zobrazený ako prvý na NOBINITY.

Web: Pravé perly | Perlové šperky a doplnky | NOBINITY
Aktualizované: 15.2.2024

prejsť na článok

Príbeh Lajky

Emília Buláková a jej príbeh

Roman Šimjak a jeho príbeh

František Poleta a jeho príbeh

Johana Šimjaková a jej príbeh

Štefan Hrbček a jeho príbeh