Povedala, že odíde, keď budem mať všetky časti skladačky. Pocítila som strach. Ihneď som vedela, že to súvisí z cestou, na ktorú som sa kvôli nej dala. S cestou za porozumením reči zvierat. "Už dočítam iba túto jednu knihu a viac už nechcem vedieť....aby Judy zostala ešte so mnou," prisahala som dúfajúc, že musí byť predsa toľko toho, čo ešte neviem. Nedalo sa ale prestať. Čítala a zisťovala som stále viac a viac. "Hlavne sa neposrať," boli prvé slová, ktoré som počula vo svojej hlave. Je to výrok môjho svokra a páči sa mi. Prišiel mi ako odpoveď, keď som sa bezradne pýtala, čo Judy je. Mala dlho hnačky a stále som nevedela prísť na to, kde je problém. Po 17 rokoch s mačkami som mala toľko skúseností, že som nezvykla chodievať k veterinárovi. Väčšinou som si to vyriešila sama. Tu som bola v koncoch. Ľadviny. Nuž, čo som čakala, keď schudla, smrdelo jej z pusy a veľa pila ? Vyčítala som si, že som bola slepá voči príznakom a nešla k veterinárovi prv. Ešte nikdy mi moje staré zviera nezomrelo. Tak nejak naivne som si myslela, že tu budú so mnou navždy. Hlavne Judy. Mám ju od samého začiatku a bola zakladateľkou celého môjho chovu. A práve kvôli nej som s chovom skončila. Neznášala mačatá. Aj tie svoje tolerovala iba pokým boli malinké, a potom ich už bila hlava nehlava. Bola prirodzenou autoritou v svorke. Aj keď bola vykastrovaná, vždy bola kráľovná. A poslednú dobu bola smutná a nervózna. A s ňou som bola smutná a nervózna aj ja. "Už ma nebaví chovať mačky, nie som šťastná," oznámila som doma a bol koniec. Všetko som vykastrovala a porozdávala do úžasných nových rodín. Sedem mačiek mi zostalo a s nimi aj Judy. Ani neviem prečo som ju dávno nedala do inej rodiny. Zvykla som všetky mačky po piatom roku veku vykastrovať a presťahovať, aby som nemala plný dom...Judy zostala. Aj jej syn a jeho otec. Rodina. Milovali sa obdivuhodnou láskou. Boli vždy spolu. Vždy. A ja som pri pohľade na nich chápala, že mi ukazujú, čo je to skutočná rodina. "Michal, ona mi niečo chce povedať," chodila som nervózne po dome a rozmýšľala, ako na to prísť. Roky rokúce sa venujem veciam medzi nebom a zemou. Mám hlas v hlave menom Gillbert, takže všetkým je dávno jasné, že nie som normálna :) Vygooglila som si niekoľko kníh, v ktorých sa aspoň približne hovorilo a komunikácii so zvieratami. Keď dorazili, prečítala som si na jednej o autorovi a zistila, že práve v tento deň u neho začína škola komunikácie so zvieratami. Nuž na náhody dávno neverím, a tak som začala online školu v Amerike. "Ako to zvládnem, keď tu nebudeš ?" pýtala som sa a ona si položila moju hlavu na kolená a hladkala mi vlasy. Veľa sme sa rozprávali. V mysli som ju videla ako milú babičku so šedivými do hora vypnutými vlasmi, ako nosí moja babka. Sedávali sme na lavičke a pozerali do doliny. Upokojovala ma, aby som sa nebála. Vraj nezáleží na tom, ako dlho tu ešte bude, ale na tom, že som sa vydala na cestu. Pretože ona tu bude navždy. Preciťovala som tie chvíle v nádeji, že nikdy nezabudnem. Ako mačku som ju milovala. Cítila som z nej prehľad a sebavedomie, ktoré mi vždy chýbalo. Ale až tu v priestore mojej mysle, som pochopila jej skutočnú úlohu a dokonalú krásu. Milovala som ju ešte väčšmi. Nesmie zomrieť. Vždy som mala veľmi veľa mačiek a nie na všetky som mala toľko času, ako by som si priala. Hoc máme dom so záhradou, mačky nemohli von. Mohli by sa stratiť, niekto ich ukradnúť, dostať chorobu.... Boli iba dnu a väčšinu dňa spali alebo pozerali z okna. Keď som sa rozhodla skončiť s chovom, pustila som ich von. Už mi bolo jedno, čo donesú nejakú chorobu. Videla som, ako túžia cítiť vietor vo vlasoch a naháňať motýle. Judy to vonku zbožňovala. Bývala vonku celé dni až do neskorej jesene. Aj v zime dokázala prespať deň na terase zakutraná v deke. "Nesmie zomrieť, lebo žila príliš málo dobrý život," znelo mi v hlave a bičovala ma vina. "Som chorá, aby si začala veriť svojej intuícii," vysvetlila. Bola som ako posadnutá hľadaním niečoho, čo by jej pomohlo. Vyskúšala som všetky lieky, vitamíny, rady, nápady... Pomocou intuitívnej komunikácie som od nej zistila podrobnosti. Vnímala som jej pocity na vlastnom tele, ukazovala mi časti tela, kde je problém. Cítila som ako ju páli žáha, pochopila som, prečo jej niekedy nechutí a nedokáže jesť. Nabíjala som ju energiou, meditovala... Nastavila som si hlavu na prijímanie informácií. Zrazu hádam všetky zvieratá naokolo mali problém s ľadvinami a majitelia radili rôzne lieky, ktoré sa im osvedčili. Naštudovala som si celú problematiku ľadvín, zúčastnila sa veterinárneho seminára, ale veľa som sa nedozvedela. Nádej nebola veľká. "Čo by si chcela ?" "Mäso," odpovedala Judy. Bola pol roka na ľadvinovej diéte a s ňou celá svorka. Keďže niektorí veterinári v diskusiách zapochybovali o zmysle bezbielkovinovej diéty pre čistého mäsožravca, vravím si dobe. A jedli sme naspäť všetky tie fajnové konzervy, ktoré mala tak rada. Ohromne sa jej polepšilo. Pokus omyl vyladil vitamíny a lieky, ktoré som jej dávala. Pribrala, zmocnela, lovila muchy. V hlave mi stále znela tá veta " odídem, keď budeš mať všetky časti skladačky". Presne túto istú vetu mi nezávisle na sebe povedali dvaja komunikátori so zvieratami, ktorí s ňou hovorili. Verila som jej. Do toho som ale počula aj môj hlas v hlave : "Nesmie ešte zomrieť, aby si užila záhradu a ja som prestala cítiť vinu." "Ako zistím, že už prišiel tvoj čas ?" zašepkala som. "Budem robiť to, čo som ešte nikdy nerobila," odpovedala Judy pokojne. Hm, dobre teda, budem striehnuť, aby som to zbadala. Zo všetkého najmenej som ju chcela trápiť viac, ako by chcela, pretože sa poznám. Chcela by som ju zachraňovať za každú cenu. Za každú cenu jej dokázať, že ju ľúbim a odčiniť tak roky, ktoré som tu pre ňu nebola, tak ako si zaslúžila. Poprosila som ju aj o obraz, ako by chcela odísť. Ukázala, že bola doma a niekto jej pichol injekciu. Bolo mi to jasné. Bola som pripravená. Každý deň bol darom. Milovala sviečkovú. Sedela na stole, keď som jedla a ja som jej kúsky mäsa s omáčkou vyberala na sklo, aby sa jej dobre jedlo. Dlho do noci sme sedávali v tichu na gauči. Ona, jej syn, jej muž a ja. Rodina. Naplno som dôverovala svojej schopnosti komunikovať so zvieratami, ale tu som nemusela. Presne som vedela, že nie je potrebné nič vravieť. Všetko už bolo jasné. Zo dňa na deň jej prestalo chutiť jesť. Všetko, sa vždy zhorší cez víkend a doktor mohol až v pondelok. Opuchla jej pusa a vyzeralo to ako absces, ktorý už raz mala. Bola som v kľude. Dala som jej lieky proti bolesti, čo mi zostali, kŕmila ju striekačkou a vyplachovala pusu kamilkami. Ten nápad s kamilkami mi vnukla sama, keď som sa s ňou radila, čo ďalej. Ohromne jej ten kamilkový čaj chutil. V pondelok sme šli k veterinárovi. Vravím mu o abscese a že to už mala, tak reku dobre zarezal do papule, aby vypustil hnis...ale hnis tam nebol. Bola tam odhnité mäso. Veterinár potvrdil, že to z tých jej ľadvín, lebo pri nich sa vylučuje zvýšená močovina aj slinami a narúša ústa, zuby. "A čo vieme spraviť ešte iné," nedala som sa. Vysvetlil, že ju môže uspať a celý ten zhnitý kus úst jej vyrezať. Len nevie, či by to so svojou diagnózou zvládla. "To je jedno, či ju dám teraz uspať, alebo sa nepreberie z narkózy," vyletelo zo mňa a ja som cítila, ako sa trasiem. Nie, nie, nie. Ešte teraz nie. "Spravíme rozbor krvi a uvidíme ako na tom je," ponúkol doktor možnosť, keď videl, že s uspaním u mňa nepochodil. Sadli sme si do čakárne, kým budú výsledky. Ruky som vložila do prepravky a ona sa začala o mňa obtierať ako nikdy predtým. S takou láskou a nehou a ja som vedela, že je rozdiel, či zomrie na stole v ordinácii s rozrezanou pusou.....alebo doma. Výsledky neboli dobré, ale navrhol, že by si ju tam pár dní nechal na infúziách a keby sa jej polepšilo, skúsil by to poškodené tkanivo vyrezať. V hlase ale nemal vieru, že by sa to podarilo. "Nie. Dajte jej niečo proti bolesti a my pôjdeme domov," rozhodla som so slzami v očiach. "Vieš, Judka chce už odísť," vravím malej dcérke, ktorá celú návštevu veterinára bola so mnou. "A kam pôjde," pýtala sa Amálka zvedavo. "Do svetielok," odpovedala som. Tak vysvetľovali smrť v rozprávke Medvedí bratia. Že duše sa po smrti vrátia do čarovných svetiel, ktoré tancovali nad vysokou horou. Dcérku táto informácia uspokojila a nebola vôbec smutná. Bola tak zvláštne pokojná, akoby sa vôbec nič zvláštne nedialo. Ako keď sa jej rozbilo hlinené prasiatko, ktoré sme pol roka nosili všade so sebou. Ja som plakala, lebo to veľké čierne dvakrát zlepené prasa bolo už ako člen rodiny, a Amálka vôbec. Bolo a už nie je. Nič hrozné. Zaparkovala som auto. Vošla do domu a plakala ako nikdy predtým. Žiadna príprava, žiadne obrazy v mysli a uistenia, že viem, ako bude odchod prebiehať nepomohli. Tá bolesť bola neznesiteľná. "Dnes je ten deň," plačem mužovi do trička. "Dobre, idem uvariť sviečkovú," odvetil mimochodom a začal miesiť cesto na knedľu. Plakala som ešte viac. Bola jej zima. Sadli sme si pred krb a pokojne spala. Z kuchyne ku mne doliehalo štrnganie hrncov. Michal s Amálkou veselo debatovali a varili. "Dnes budeme mať kar," pomyslela som si vďačná, že moja rodina ma podporuje v najnáročnejších chvíľach. Keď ste blázon, je skutočným darom, keď vás takého vaši blízki milujú. "Máš času koľko len potrebuješ, potom pôjdem po doktorku," pripomenul mi Michal, lebo počul, ako som jej hneď po príchode volala. Dlhé minúty som na Judy iba hľadela. Na jej drobné slabé telo, schúlenú tvár. Rozrezanú papuľku. Takto si nezaslúžila trpieť. Moja vznešená kráľovná. Každá minúta v takomto stave ma bolela. Zvykneme vravieť, že zviera je ako naše dieťa. Judy bola ako matka. "Nezvládnem to bez teba," kričala som v mysli, až ma boleli uši. "Zvládneš," odpovedala jemne ako vždy. "Vieš všetko, čo potrebuješ vedieť. Choď a rozprávaj to ľuďom. Potrebujú to počuť." Pred časom mi niekto nechal zranené mačiatko pred dverami. Snažili sme sa ho zachrániť, ale doktor povedal, že je to beznádejné. Nechali sme ho ísť a ja som sa hnevala na svet, prečo mi poslal takúto skúšku, kde som nemohla pomôcť. "Aby si si to zažila," vysvetlilo mačiatko. Bolo malé, tigrované a my sme s dcérkou už plánovali ako nahovoríme tatíka aby sme si ho nechali. Videla som ho skákať do vodopádu. "Vyzerám, že padám ale pozri, aká som silná," počula som zreteľne. Myslela som si, že je to znamenie, že sa máme snažiť ho zachrániť....ale mala som vidieť iba most. V mojej mysli nebol dúhový, ako sa hovorí. Bol to vodopád a dole na pokojnom konci rieky už čakala veľká skupina s nápisom "Welcome home". Tešili sa, výskali. Všetko bolo také radostné. Zvieratá vedia o smrti všetko. Nevnímajú smrť ako niečo zlé. Je to len iná forma existencie. Až tu, keď som sa lúčila s Judy. Celá moja ročná škola komunikácie so zvieratami, všetko, čo som čítala, zažila, bolo prípravou na tento deň. Aby som ho zvládla. "Prosím vráť sa za mnou," zašepkala som roztraseným hlasom. "Vrátim sa ASAP (tak skoro ako sa bude dať)," usmiala som sa potešená odpoveďou. "Vráť sa ako malý biely pes, Amálka bude mať radosť," vyhŕklo zrazu zo mňa až som sa zháčila. "Nie, nie, beriem naspäť. Psa nechceme, neviem prečo som to povedala," vysvetlila som a pokračovala : "Ako ťa spoznám ?" "Budem krásna," doplnila Judy. A rozplakala som sa ešte väčšmi dojatím. V tom ma začula dcérka a prišla za mnou vyzvedať prečo plačem. "Judka povedala, že sa vráti," vzlykala som. "A prečo plačeš, keď povedala, že sa vráti?" pokrútila hlavou nechápavo. V mysli som hľadela na Judy, pila vodu z vodopádu. Milovala piť zo všetkých nádob v záhrade a najradšej zo žltého plastového koňa, ktorého sme v pominutí zmyslov kúpili Amálke. Všetko je presne tak, ako si priala, odchádzala na druhú stranu. Po chvíli sa prebudila, poumývala sa, pochodila po dome, obišla všetky mačky. Rýchlo sme jej pomleli mäso, trošku zjedla. Ľahla si do kúpeľne na svoje miesto. Jej syn Rómeo a muž Casper si ľahli k nej. Prišla doktorka. Ležali pri Judy pokým nezaspala a nepohli sa z tade ešte celý ďalší deň. Sadla som si do tmy v obývačke a držala ju v náručí. Ešte malú chvíľku byť s ňou. Sviečková sa dovárala, ale ja som vedela, že dnes jesť určite nebudem. Budem iba spomínať. Po hodine alebo dvoch som Judy položila do krabice a všetci sme sa rozlúčili. Michal ju s čelovkou na hlave šiel zakopať do záhrady. Nechápala som, ako sa tá veľká silná mačka mohla zmenšiť tak, že sa vošla do krabice od topánok. Naša Judy. "Maminka, a ako sa tá Judka dostane z tej záhrady zasa ku nám?" vyzvedala Amálka. Vysvetlila som jej, že Judka síce sľúbila, že sa vráti, ale nebude už vyzerať ako Judka. Bude to niekto úplne iný. "Musíme sledovať, či stretneme niekoho, kto bude krásny," zažartovala som cez slzy, ktoré ale neboli zo smútky, ale z neskutočného šťastia. Judy dišla dva dni na to, ako som odovzdala všetky materiály potrebné na získanie certifikátu Soul level animal communicator. Až keď bolo po všetkom som zistila, že v ten deň bolo Valentína. Pokračovanie Judynho príbehu nabudúce.
Ak ste sa rozhodli pre chov leguána, ako prvé si budete musieť zaobstarať terárium. To je potrebné ešte pred príchodom leguána aj zariadiť. Poradíme vám, ako na to. A máme pre vás tip na stránku, kde nájdete mnoho z toho, čo budete potrebovať a ešte aj ov
prejsť na článokChováme kozy, ovce, poníky, jednu neposednú Jerseyku, 8 psov, 5 mačiek, prasiatka, hydinu, proste jedna malá veľká farma Humínky„ sú súčasťou kŕmenia, máme taký rituál, vždy v nedeľu je vitamínový deň a do krmiva dostávajú všetky zvery čierny zázrak, aby
prejsť na článokMilujem, milujem klobúky. To o mne veľmi dobre viete. Bol to aj impulz prečo som sa rozhodla ísť cestou modistky. Aleeeee priatelia byť obdarovaná 100 ročným cylindrom to už je aký level... Je úžasný, je prekrásny, je neskutočný, je famózny. Viem, že ho b
prejsť na článokExistuje niekoľko postrekov a repelentov, ktoré môžete použiť na odradenie kliešťov od vašejzáhrady, dvora alebo iných vonkajších oblastí. Tieto postreky sú zamerané na minimalizáciupopulácie kliešťov v okolí vášho domova. Tu sú niektoré možnosti: Ins
prejsť na článokČo je vlastne stres? Ak s jeho pr činy, pr znaky a ak s možn reakcie organizmu na stres? Prečo m že stres p sobiť negat vne aj pozit vne? Tento test umožňuje určiť va u odolnosť voči stresu. Vykonajte nasleduj ci test a snažte sa pritom o sebapoznani
prejsť na článok