zdroj: www.postoj.sk | autor: Albín Škoviera Aktuálny obraz reedukačných centier na Slovensku je predovšetkým odrazom ich dlhodobej marginalizácie. „Izolačka“ pri kontrole v RC Zlaté Moravce. Zdroj: Generálna prokuratúra Len nedávno som bol v jednom reedukačnom centre na „slávnostnom“ otváraní oddelenia pre deti, pre ktoré sa v Českej republike zaužíval pojem „deti s extrémnymi poruchami správania“. Na Slovensku sme ho zatiaľ nemali. V naivno-humanistickej predstave sme si možno nechceli pripustiť, že také deti existujú. Zaujímalo ma to jednak profesionálne, v prevýchovných zariadeniach som bol v rôznych pozíciách na stopercentný úväzok zamestnaný plných dvadsaťsedem rokov (a zaujíma ma to aj dnes ako „dvadsaťdvaročného“ akademika), jednak som sa chcel stretnúť s bývalými kolegami „z brandže“. Už tam viacerí z nás formulovali očakávanie, kedy (tzn. v akom politicky výhodnom čase) ovládne správa generálnej prokuratúry mediálny priestor. Keď už ten „vhodný“ čas nastal, mohla GP, okrem niektorých vypichnutých informácií, aspoň prejaviť sebareflexiu v tom, ako ona plnila voči ostatným prokuratúram svoju metodickú a kontrolnú úlohu. Veď úlohou prokuratúry bolo chodiť do takýchto zariadení každého polroka. Pamätám sa na to, ako chodili k nám do diagnostického centra. Najprv doktor Husár, neskôr doktorka Nezvalová. Vždy sme hľadali a našli spolu riešenie problému. Nijak nechcem zľahčovať zistenia, ku ktorým generálna prokuratúra došla. Aj pochybenia jednotlivcov sú pochybenia. Chcem len uviesť niektoré skreslenia a kontexty, ktoré v súvislosti s touto správou zazneli. V televíznych diskusiách hovorili temer výlučne politici. Neboli v nej zastúpení ani odborníci z týchto zariadení, ani akademici. Akoby reedukácia a resocializácia nebol odborný problém. (Áno, obrátili sa na mňa z jednej komerčnej televízie a dvoch denníkov, ale urobiť 50-sekundový šot alebo kvázi rozhovor, v tom, po svojich mediálnych skúsenostiach, naozaj nevidím zmysel.) V zmysle Dohovoru o právach detí je dieťa dieťaťom do 18 rokov. Podľa ombudsmana Dobrovodského sú v reedukačných centrách deti, ktoré v podstate nič také zlé neurobili, len nefungovala rodina. Nuž, za tie roky v mojom „prevýchovnom“ období som sa pracovne stretol s trinástimi deťmi do 15 rokov, ktoré niekoho zabili (vrátane niekoľkých vrážd). Ďalšie desiatky boli aktívne v lúpežných prepadnutiach, v prevádzačstve, dali sa využívať ako drogoví díleri, vzácnosťou nebola ani promiskuita a prostitúcia maloletých (dnes kulantne nazývané sexuálne rizikové správanie), agresívne verbálne i fyzické aktivity v skupine, zneužívanie drog, opakované krádeže – a tak ďalej a tak ďalej. To by mali byť deti (od 12 do 18 rokov) v reedukačných centrách. Uvedomujeme si, že za akýkoľvek skutok, ktorý urobia do 14 rokov, sa im nemôže nič horšie stať ako to, že sa dostanú do reedukačného centra? Väčšina z týchto detí si to veľmi dobre uvedomuje. Samozrejme, dostanú sa tam aj deti, ktoré by mali byť umiestené v iných typoch zariadení. Skutočná premyslená diferenciácia zariadení či aspoň oddelení chýba. Napriek snahám o inklúziu nie je bezhlavé spájanie nesúrodého, ako to robili psíček a mačička, keď piekli tortu, odborné. Lenže o tom, kto je kde umiestnený, rozhoduje dnes súd na základe návrhu sociálnych kurátorov. Do roku 2005 o tom rozhodovali diagnostické centrá. Bolo to celkom iste profesionálnejšie. Nie preto, že by odborníci v týchto zariadeniach boli experti a tí ostatní nie, ale preto, že počas šesť- až osemtýždňového pobytu v zariadení mali možnosť oveľa lepšie zistiť v rôznych situáciách, aké sú limity a potenciál dieťa, ale i to, aký je reálny záujem rodiny, než je to na jednorazových diagnostických „pohovoroch“ tvárou v tvár. Z úst viacerých politikov, napr. detského ombudsmana a exministra práce a sociálnych vecí, zaznelo, že je to systémová chyba. Potiaľ s nimi súhlasím. Na rozdiel od nich však nevidím riešenie v tom, že aj tieto zariadenia prejdú pod sociálny rezort. To je kontraproduktívna obsedantná mocenská idea sociálneho rezortu. Vďaka politickým dohodám prevzali detské domovy – dnes centrá pre deti a rodinu. (Od roku 2008 mali prevziať aj prevýchovné zariadenia, ale vďaka ministrovi školstva Čaplovičovi sa to nerealizovalo.) Výsledok? Z výchovy sa tu v nich stalo opatrovanie, servis a z vychovávateliek (zastúpenie mužov je zanedbateľné) sú reálne opatrovateľky. Značne obmedzené kompetencie im neumožňujú, aby ich práca s deťmi bola spojená s vyžadovaním bežných výchovných požiadaviek a povinností. V nastavenom systéme sú pri „problémových“ deťoch často bezmocné. Odborní pracovníci (psychológ, špeciálny pedagóg atď.) rozhodujú o tom, čo majú robiť vychovávatelia, ktorí nie sú súčasťou odborného tímu. Teda tí, ktorí s deťmi trávia najviac času a sú v prvej línii. O vychovávateľoch v sociálno-pedagogických zariadeniach, v ktorých sa realizuje ústavná starostlivosť a ochranná výchova, ešte viac platí: oni sú základnými garantmi kvality výchovnej a prevýchovnej práce. Primeraný režim, školské vzdelávania, fyzická práca a šport v jednom ucelenom systéme sú nevyhnutnou podmienkou akejkoľvek (re)socializácie. Aktuálny obraz reedukačných centier na Slovensku je predovšetkým odrazom ich dlhodobej marginalizácie. V Nemecku za 10 rokov stúpol počet detí v pestúnstve asi o 30 %, ale počet detí v zariadeniach až o 90 %. Nerátajme teda s tým, že bude menej detí s problémovým správaním a poruchami správania, ani s tým, že naše rodiny budú odrazu fungovať lepšie. Ak máme na mysli systémové zmeny, je ich celý rad, ťažko povedať, ktoré sú dôležitejšie a ktoré menej. Vymenujem aspoň niekoľké: Stabilita zriaďovateľa. Od roku 1990 sa zriaďovateľ menil minimálne päťkrát. A keď už sa ako tak orientoval v problematike, prišla ďalšia zmena. Ujasnená dlhodobá obsahová koncepcia práce s posunom k tomu, aby reedukačné centrá boli nielen (pre)výchovnými zariadeniami, ale zariadeniami terapeuticko-výchovnými. Jasne by mala byť zadefinovaná záväzná práca s rodinou dieťaťa. Investícia do vzdelávania. V graduálnom štúdiu sa cielene pedagogike psychosociálne narušených venujú len v Prešove. Bratislavská špeciálna pedagogika to nevníma ako dôležitú spoločenskú objednávku. Pre tento typ pracovísk je naviac potrebný aj dlhodobý zážitkový terapeutický výcvik, ktorý je finančne náročný. Len ako príklad – v roku 1989 v Diagnostickom ústave v Bratislave mali takýto výcvik piati pracovníci, v roku 2020 len jedna pracovníčka. Investície do zariadení. Som presvedčený o tom, že desatina prostriedkov, ktorá bola od roku 1996 investovaná do bývalých detských domovov v rámci ich tzv. transformácie, by celkom dobre pokryla materiálne potreby prevýchovných zariadení. Diferenciácia zariadení. V Česku je najrozšírenejším typom zariadenia pre deti s problémovým správaním Středisko výchovné péče. Je zariadením prevencie, má podobu ambulantnú, stacionárnu i pobytovú. Na Slovensku sme v Centrách výchovnej a psychologickej prevencie, ktoré boli ich ekvivalentom, tento model nedotiahli do konca a nakoniec sme centrá zrušili. Nemáme otvorené a polootvorené oddelenia reedukačných centier. Do Ostravy, Kutnej Hory či Vysokého Mýta by sme sa mohli ísť učiť. Nemáme špecializované reedukačné centrum pre deti so závislosťami (hovoríme o ňom už tridsať rokov). Samozrejme, s tým súvisí aj kvalitná pobytová diagnostika dieťaťa a zmena kompetencií diagnostických centier. Status pedagógov v prevýchovných zariadeniach. Od roku 1990 je stále ťažšie nájsť, za tie peniaze, náročnosť práce a riziká, ktorým sú pracovníci v zariadeniach vystavení, dostatok kvalitných uchádzačov. Keď som sa v roku 1997 pri presune detských domovov do sociálneho rezortu rozprával s českým ombudsmanom Otakarom Motejlom, povedal mi: „Pane kolego, když se sejdou ministr školství, ministr vnitra a ministr sociálních věcí, ti dva poslední si nemají s ministrem školství co říc. Oni totiž peníze mají, a on je nemá.“ Bol by som rád, aby to aspoň raz nebolo o tom, kto peniaze má, ale kto môže skutočne konať v takom skloňovanom „najlepšom záujme“ týchto detí. Autor bol dlhoročným pracovníkom diagnostického centra, v súčasnosti je docentom na Fakulte filozofickej Univerzity Pardubice, kde garantuje magisterské štúdium resocializačnej pedagogiky.The post Nerátajme s tým, že problémových detí bude menej / Nečiernobielo o prevýchovných zariadeniach first appeared on ROZ.The post Nerátajme s tým, že problémových detí bude menej / Nečiernobielo o prevýchovných zariadeniach appeared first on ROZ.
https://www.youtube.com/watch?v=lG_hn8NfATo Zdroj: TA3 V spolupráci s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny sme sa vo Výbore NR SR pre sociálne veci rozhodli vytvoriť pracovnú skupinu, ktorá bude formou poslaneckých prieskumov monitorovať dodr
Nedostatok personálu na počet klientov, využívanie vreckového na znižovanie nedoplatkov či nelegálne zamestnávanie. Na tieto nedostatky v zariadeniach sociálnych služieb poukázala v závere štvrtého rokovacieho dňa 7. schôdze komisárka pre osoby so zdravot
Zdroj: TA3 Po niekoľkoročnom úsilí a mnohých žiadostiach od rodičov detí so zdravotným postihnutím začiatkom decembra 2021 parlament schválil návrh zákona z dielne poslankyne Jany Žitňanskej, vďaka ktorému sa zdravotník na školách stane realitou. „Zdr
S potešením Vám oznamujeme, že naša škôlka slávi 10. výročie svojho otvorenia a s tým súvisí aj nová rekonštrukcia a rozšírenie služieb. S radosťou Vám predstavujeme naše úplne nové a moderné jasle pre najmenšie deti. Naše jasle sú navrhnuté tak, aby posk
V tejto časti webovej stránky sme sa zamerali na najzákladnejšie diagnózy, alebo zdravotné obmedzenia, ktoré môžu mať na nosenie vplyv. Túto časť sme úzkostlivo konzultovali s lekármi a snažili sme sa z odpovedí priniesť zdravý stred. The post Nosenie det
prejsť na článok