Stojím pred zrkadlom a kladiem si túto otázku. Som dcéra, vnučka, kamarátka, žiačka, partnerka, manželka, matka, babka, zamestnankyňa, kolegyňa, suseda, tvorkyňa, hľadačka pravdy, milovníčka zvierat? Som to skutočne JA? Vyše päťdesiat rokov si vymieňam tieto role. V niektorých sa cítim príjemne, v niektorých ani nie. Kým by som sa stala, keby že si v zákulisí života vyzlečiem všetky tieto kostýmy? Kto by tu ostal stáť? Pomaly zo seba zhadzujem posledný kúsok. Stojím nahá pred zrkadlom, hľadím na postavu v ňom. Ako by som ju opísala? Pri pohľade na ňu cítim akési vzrušenie. Je taká čistá a nepoškvrnená, plná radosti a nadšenia z toho, že si ide zahrať túto hru zvanú život. Netuší, že to nebude také ľahké. V tých postavách sa veľmi rýchlo stratí. Bude prechádzať z jednej na druhú bez toho aby si to uvedomovala. Zabudne na to odkiaľ prišla. Ako je to možné? Veď sa do toho vrhla s takým nadšením. Tešila sa na to, že zažije všetky krásy a pocity príjemné aj nepríjemné , ktoré sa dajú zažiť iba na tejto planéte. Pozorujúc obraz v zrkadle si uvedomujem, že som vo svojom živote došla do bodu, keď cítim, že niečo nie je v poriadku, telo aj životné udalosti mi to dávajú jasne najavo. Potrebujem tomu prísť na kĺb. Vidím dva rady stojanov s vešiakmi ovešanými všetkými kostýmami, ktoré som si za život stihla obliecť. Pozerám a krútim nad tým hlavou, vôbec neviem ako som tie role striedala. Nehrala som ich vedome. Akoby ony hrali mňa a nie ja ich. Predstavila som si, aké by to bolo, keby som si vedome vybrala napríklad kostým strateného dievčatka, ktorý som zazrela hneď z kraja stojanu. Lákalo ma vyskúšať aký je to pocit, keď sa zrazu ocitnem niekde celkom sama a neviem ako sa vrátiť. Keď sa zrazu zastaví svet a srdce ide vyskočiť z hrude. A potom následne ten pocit, keď ma mama nájde a privinie si ma k hrudi. Alebo sa rozhodnem obliecť si kostým žiačky, ktorá nerozumie tomu čo sa má naučiť a preto si na písomku pripraví ťahák. Učiteľka ju pri tom prichytí. Aký je to pocit? Hanba, strach z odsúdenia, strach z výsmechu alebo z trestu Všetky tieto pocity boli súčasťou tej role a teraz môžem kostým vyzliecť, zavesiť na vešiak a cítiť sa opäť panensky čistá. Ten zážitok stal za to, bolo to riadne vzrušo. Uf, alebo ten kostým zamilovaného dievčaťa. Oblečiem si ho a opíjam sa pocitom, keď ani na chvíľu neviem myslieť na nič iné iba na neho. Svet je zrazu taký krásny a plný zázrakov. Neexistujem JA ale MY. Zdá sa, akoby sme aj dýchali spoločne. Dve duše spojené v jednu. Krásne Ale aj z tejto role potrebujem vystúpiť, pretože som tu prišla zažiť ešte kadečo. Napríklad rolu matky. Tak toto je tiež nádherný pocit. Celkom iný ako tie doteraz. Materinská láska nám dáva neskutočnú silu. Matka by dokázala zdolať aj Mont Everest. A tak by som mohla opisovať jednu rolu za druhou, až by z toho bola riadne tučná kniha. Ale podstatné je, že som si uvedomila KTO SOM. Sakra dobrá herečka, ktorá zvládla aj tie najťažšie i najnepríjemnejšie role Trochu vedľa stojí stojan s vešiakmi ovešanými kostýmami, ktoré ma ešte len čakajú. Už sa na ne teším a pripomínam si – aby som opäť nezabudla, že to budú len role, ktoré v nich zažijem, a nesmiem sa už v nich stratiť The post Kto som? appeared first on danjela.sk.