Rozhodla som sa napísať zamyslenie na tému Dušičky. Napísať niečo o tom, čo prežívam každý rok o tomto čase. Ja viem, nesúvisí to veľmi zo zdravým spôsobom života, ale myslím si, že na ekológiu dnešné dušičkové šialenstvo má veľký vplyv. Dušičky ich pradávna podstata Od svojho detstva si pamätám, že sme v tieto dni chodili na cintoríny a pálili sviečky. Vždy sme sa tam stretli s rôznymi členmi rodiny, porozprávali sa, pospomínali. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, prečo tam chodíme. Vždy to bolo rovnaké, kostol, návšteva hrobov a návšteva rodiny. Až teraz, pri písaní, som sa rozhodla zistiť ako vlastne vznikli Dušičky. Ich vznik je založený na pohanskej tradícii viere že duše zosnulých sa raz do roka vracajú do tiel žijúcich ľudí. Tento návrat sa podľa keltskej tradície mal udiať v noci z 31. októbra na 1. novembra. Tejto noci bola pripisovaná zvláštna moc krehké rozhranie medzi životom a smrťou. Ľudia verili, že je to čas, kedy bolo možné nadviazať kontakt zo zosnulými. A práve preto im na hroby nosili všelijaké dobroty a dary. Dušičky v našej rodine Nie, nechcem tu opisovať vznik sviatku Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých. Tieto informácie nájdete na nete, ak chcete môžete si o ich vzniku prečítať tu. Skôr sa chcem pozastaviť pri oslave týchto sviatkov, tak ako si ich pamätali členovia mojej rodiny a ja. Najstaršiu spomienku na Dušičky mi ponúkol starkého denník, o ktorom som už písala. Tentoraz starký popri zážitkoch z 1. svetovej vojny, opisuje slávenie Dušičiek v Srbsku. Tento opis mi pri mojej fantázii a predstavivosti veľmi pripomína pohanské slávenie Dušičiek v minulosti. V Srbsku sa mi páčilo ako svätili Všech svätých.Hroby, okrem sviec, mali prikryté hrubými obrusmi a na nich také jedlo a pijatiku, ktoré nebohý rád užíval. Vojaci sa najedli a napili to akože prišiel jeho duch. Spomienky mojej maminy na prípravu Dušičiek poznám len z jej ústneho rozprávania. Od októbra spolu so svojou mamou vyrábali ružičky z červeného krepového papiera. Tie použili na výrobu vencov na hroby. Keďže rodina z mamkinej strany bola veľká a ich osud bol ťažký, mali veľa hrobov, ktoré museli pripraviť, upratať, ozdobiť a potom pálili sviečky. Tieto zvyky si mamina preniesla až do dospelosti a delegovala ich aj na nás. Z detstva si pamätám, ako od októbra moji rodičia chodili čistiť hroby, ako z cintorínov chodili domov unavení, no aj napriek únave po večeroch robili vence. Už nie z krepových ruží, ale z umelých kvetov a čečiny ktorá voňala po celom byte. Kvety biele kaly a chryzantémy, veľmi umelé a voskové, sa drôtikom pripevnili k dreveným trieskam, ktoré boli na jednej strane upravené do špica a zapichovali sa do nosnej časti venca z drevených, pevných konárov bol urobený kríž a na tom bol pripevnený drôtom mach. Naši spravovali veľa hrobov a tak sme vence mali všade v izbe, v pivnici, na balkónoch. Pred Dušičkami ich roznášali po hroboch. Na sviatok sme už len chodili vyzbrojený konzumnými sviečkami a zápalkami po hroboch. Vždy sme tam niekoho z rodiny stretli, naši si pospomínali na zosnulých a ja som pálila sviečky jedna radosť. Dávala som to toho celé svoje srdce aj ofinu, ktorá mi neraz pri zapaľovaní obhorela. Vtedy neboli sklenené kahance, ale obyčajné biele sviečky, ktoré sa k hrobu pripevnili nakvapkaním vosku na kameň. So sestrou sme v detstve mali takú sviečkovú hru. Na cintorín sme chodili dvakrát raz z rodičmi a ešte aj podvečer vychutnať si sviatočnú atmosféru blikajúcich sviečok v celom cintoríne. A keď sme našli na mieste, kde sme sviečku zapálili my horieť inú sviečku, verili sme, že sa nám splní želanie, na ktoré sme mysleli pri zapaľovaní tej našej sviečky. Musím sa priznať, že na tieto sviatky som sa vždy tešila. Milovala som ich atmosféru, ten pokoj naokolo, vôňu sviečok, stretnutie s rodinou a nakoniec aj teplo domova, keď som sa z chladu vrátila do teplého bytu. Moja oslava Dušičiek Keď som dospela, chodila som s maminou na cintoríny pred sviatkami ja. Zistila som, aká je to námaha drhnúť kamenné pomníky, okopávať burinu okolo hrobov. Už sme prestali robiť domáce vence, ale sme kupovali hotové, umelé a gýčové. Už sme prestali používať konzumné sviečky, ale sklenené kahance, ktoré boli rádovo drahšie ako obyčajné biele sviečky. Ani chryzantémy sa už na hroby nedávali voskové biele, ale živé v kvetináčoch. Už som nemohla hrať svoju sviečkovú hru, pretože v kahancoch boli sviečky, ktoré horeli aj 48 hodín. Ani z rodiny sa nás už pri hroboch veľa nestretávalo, pretože už sme mnohým chodili páliť sviečky. Akurát tá sviečková vôňa ostala. A tá vo mne doteraz vyvoláva spomienky. Presne tie, ktoré som tu opísala. A tak sa vďaka novembrovým sviatkom dostanem so spojenia s ľuďmi, ktorí skrížili moju cestu životom a zanechali v mojom srdci stopu. Pre mňa tieto dva dni znamenajú virtuálne stretnutie s tými, ktorí ma už nemôžu potešiť, s ktorými sa nemôžem porozprávať. Môj tip na záver Pôvodne som tu chcela písať o tom, ako sa aj na Dušičky dá správať ekologickejšie. Ako si pri pálení sviečok máme uvedomovať tú hromadu plastového odpadu, čo po nás ostane. Ako sa snažiť vyhnúť sa konzumu a vrátiť sviatok späť do svojich sŕdc. Že dôležitejšie ako prezdobené hroby sú spomienky na ľudí v našich srdciach. Že stretnutie s blízkymi v týchto dňoch a spomínanie nám aspoň na chvíľu zastaví čas, zastaví nám uponáhľaný život. Že aspoň na chvíľu si môžeme sprítomniť ľudí, za ktorými je nám smutno. Ale na toto všetko musí prísť človek sám, musí to ísť zo srdca. Každým rokom je viac a viac ľudí, na ktorých mi ostanú len spomienky, za ktorými sa mi zaleskne slza v oku a na ktorých si spomeniem pri plameni horiacej sviečky. Ich počet sa zvyšuje a aj keď pálim doma vždy len jednu sviečku, myslím na mnohých. Spomínam na maminu a ocka, na starkých, ujov a tety, sesternice, známych či kamarátky. A to je pre mňa podstata sviatku Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých. V tom je pre mňa čaro a smútok týchto prvých novembrových dní. Aj vám prajem krásne sviatočné novembrové dni, plné sviečkovej vône, osvetlených cintorínov a spomienok. The post Dušičky spomienka na všetkých, ktorí zanechali v mojom živote svoju stopu appeared first on Alegre.
Modlitba za dušičky na celom svete. Bože daj dušiam veľkú svoju lásku, ktorou do života každý hriech spáchaný dostávať odpustenie tvoje bude. Do každého dňa dostaň svetlo svoje, ktoré cestu do tvojej blízkosti sprevádzať samou žiarou duše ich bude. Bože d
Turkménsko je od nás vzdialené niekoľko dní jazdy autom, ale aj tak sa tam asi nikdy v živote nedostanete. Údajne je ešte horšia ako Severná Kórea a je najuzavretejšou krajinou na svete s desiatkami bizarných zákonov. Tamojší diktátori poslúžili ako predl
prejsť na článokMôj láskavý a najmilovanejší manžel na celom svete. Ľúbim ťa a nikdy na teba nezabudnem. Až do smrti mojej budeš ten najlepší manžel pre mňa na svete. V mojom celom živote si bol pre mňa jediný drahokam. Vždy si sa o mňa postaral, ľúbil ma a nikdy nezradi
Milí čitatelia. Posielam pre Vás všetkých slová tejto prenádhernej liečivej modlitby, ktorú mi nadiktoval náš láskavý Pán Boh dobou dávnejšou pre človeka, ktorému sa sypal život, nedokázal cítiť v svojom živote šťastie a duševnú spokojnosť. Myslel si, že
Vyslyšané modlitby. Chcem sa aj ja pridať s mojou skúsenosťou s modlitbami k nášmu drahému Bohu. Od kedy som spoznala túto stránku a pozrela som si tieto nádherné a liečivé modlitby, hneď som vedela, že budú mať svoje miesto v mojom každodennom živote. Na