Ekumenizmus. Náročná púť, ale vedená Duchom Svätým, ktorý po stáročiach rozdelenia vedie cirkvi zmieriť sa a dať svetu – zraňovanému konfliktami – svedectvo kresťanskej jednoty. V atmosfére bratstva, ktoré dozrieva medzi kresťanmi, rastie potreba spirituality ako najlepšieho spôsobu na zrýchlenie napredovania k plnému viditeľnému spoločenstvu. Je to ten istý Duch, ktorý v súčasnej dobe vzbudil v rôznych cirkvách nové charizmy, nové duchovné prúdy cez hnutia, spoločenstvá, združenia, skupiny na obnovenie kresťanského života. Chiara LubichováPísal sa rok 1943, zúrila druhá svetová vojna. Všade vládlo ničenie, krutosť, bolesť, deštrukcia a beznádej. Na malé severotalianske mestečko Trident dopadali bomby. V tmavej pivnici sa pred bombardovaním ukrývala spolu s ostatnými skupinka mladých dievčat. Pri svetle sviečky otvárajú evanjelium a hľadajú slová povzbudenia. Na otvorenej stránke čítajú text modlitby, ktorou sa Ježiš pred svojou smrťou obrátil na svojho Otca: „...aby boli všetci jedno...“ (Jn 17,21) Dievčatá, hlboko oslovené Ježišovými slovami cítia, že toto je ich poslanie. Neskôr Chiara hovorí: „Pre nás to nebol ľahký text. A predsa sa nám zdalo, že sme ho určitým spôsobom nielen pochopili, ale sme tušili, že pre tieto slová sme sa narodili, že tam je magna charta hnutia, ktoré sa rodilo. Pochopili sme, že sme boli povolané prispieť k uskutočneniu jednoty, o ktorej hovorí závet.“ Tak sa mladá Chiara, vtedy ešte Silvia, so svojimi spoločníčkami vydali na dlhú cestu, ktorú neskôr nazývali dobrodružstvom jednoty. Zakladateľka hnutia, dnes známeho pod názvom Focolare, Chiara Lubichová sa narodila v 22. januára 1920 v Tridente. Mesto, ležiace v údolí uprostred vysokých vrchov, medzi troma pahorkami (odtiaľ názov – Tridentum) bolo známe koncilom, ktorý sa v ňom konal (Tridenstský koncil). Pripomínal ho obraz v kostole S. Maria Maggiore, kde bola Chiara pokrstená. Dostala meno Silvia. Rodičia, otec Luigi a matka Luigia sa spoznali v tlačiarňach, kde obaja pracovali. Matka bola veľmi zbožná, inteligentná, silná ale i citlivá žena. Otec bol socialista, spočiatku vieru veľmi nepraktizoval, no vplyv detí ho priviedol späť do Cirkvi. Nesúhlasil s ideami fašizmu, svoj postoj neskrýval a tak krátko po nástupe Mussoliniho k moci prišiel o prácu a nastalo dlhé obdobie nezamestnanosti. Rodina prežívala ťažké časy. Gino, starší Chiarin brat sa zapojil do odboja a stal sa komunistom. Mal hlboké sociálne cítenie, pracoval ako asistent v nemocnici, pomáhal chudobným, zastával sa utláčaných. Neskôr pracoval ako novinár. Po udalostiach v Maďarsku v r. 1956, prežíval hlbokú krízu, opustil idey komunizmu a stal sa horlivým podporovateľom Chiarinho hnutia. Pomohol založiť časopis hnutia Cittá Nuova, ktorý dodnes informuje o živote jeho členov. Mladšie sestry Liliana a Carla podporovali Silviu a tiež sa zapájali do života hnutia. Na mladú Silviu mali veľký vplyv obaja rodičia, Od matky zdedila pevnú vieru a morálnu priamosť, od otca sa naučila byť dôsledná v živote. Prehĺbiť si náboženské poznanie jej pomáhala katechetická výučba sestier rádu Márie-Dieťaťa v Tridente. Silvia bola inteligentným a vnímavým dieťaťom, ľahko sa učila. Keďže rodina zažívala časy nedostatku a chudoby, Silvia sa rozhodla doučovať ostatné dievčatá matematiku a iné predmety a pomôcť tak finančne rodičom a súrodencom. Na strednej škole sa pre svoju hlbokú vieru dostávala do rozporu s profesorom filozofie, ktorý bol neveriaci a protinábožensky zameraný. Silvia s ním otvorene polemizovala, dokázala presvedčivo odpovedať na jeho kritické postoje a nebála sa mu otvorene povedať: „To nie je pravda!“ O niekoľko rokov jej profesor povedal: „Začal som sa modliť k tomu Bohu, v ktorého ty veríš.“ Už počas štúdii sa aktívne a nadšene zúčastňovala na podujatiach študentskej mládeže, organizovanej v Katolíckej akcii. Po absolvovaní učiteľského ústavu požiadala o prijatie na bezplatné štúdium na Katolíckej univerzite, túžila sa naučiť veľa o Bohu. Prišlo však trpké sklamanie. Skončila na 33. mieste a prijatých bolo iba 30 uchádzačov, Silviu neprijali. O svojom sklamaní hovorí: „Nijako som sa nedokázala upokojiť, až keď sa mi zdalo, že mi Ktosi v srdci hovorí: ,Ja budem tvojím Učiteľom.“ Silvia sa stala učiteľkou. Vyučovala na viacerých školách v dvoch dedinách neďaleko Tridentu viac tried naraz a nad Tridentom, v ústave pre siroty. Svojich žiakov milovala a oni jej lásku opätovali. V Castello d’Ossana, kde učila, založila Katolícku jednotu. V ústave pre siroty školu, na ktorej učila, spravovali otcovia kapucíni a mladá Silvia nimi bola očarená. Spoznala spiritualitu sv. Františka z Assisi a sv. Kláry, vstúpila do tretieho rádu františkánov a prijala meno Chiara, pretože sv. Klára z Assisi ju veľmi priťahovala pre svoju radikálnu voľbu Boha. Chiara si však od začiatku uvedomovala, že Boh pre ňu a pre jej spoločníkov, ktorí sa už okolo nej začali zhromažďovať, pripravil úplne novú spiritualitu, ktorá sa otvorí nielen pre ľudí zasvätených v kňazskom či rehoľnom povolaní ale pre všetkých, čo túžia v akomkoľvek stave a povolaní i náboženstve milovať Boha a verne ho nasledovať. Začiatky hnutia sa spájajú s rokom 1939, kedy sa mladá Chiara zúčastnila na stretnutí katolíckych študentiek v Lorete. V domčeku, v ktorom podľa tradície žila Svätá rodina, prvý krát pocítila, že našla svoju cestu a veľa ľudí ju bude na nej nasledovať. Pociťovala zvláštne vnútorné prežívanie života s Jozefom, Ježišom a Máriou a po tejto skúsenosti povedala: „Našla som svoju cestu.“ Nebude to ani kláštor, ani manželstvo, ani panenstvo žité osamote vo svete, ale štvrtá cesta podľa vzoru Svätej rodiny – spolužitie osôb žijúcich v panenstve a v manželstve, všetci úplne odovzdaní Bohu, hoci rozličným spôsobom, uprostred ktorých je Ježiš, oheň domáceho ohniska – teda Focolare (Movimento dei Focolari). Panna Mária, vyobrazovaná často ako svojím plášťom prikrýva a chráni domy, kostoly a ľudí všetkých stavov, teda ako univerzálna Matka Božia a Cirkvi, inšpirovala prvých členov hnutia, aby sa tiež stali „plášťom“ ktorý bude prikrývať a chrániť časti Cirkvi a ľudstva, aby podľa svojej charizmy urobili z nich rodinu. Pomenovali teda svoje hnutie Dielo Máriino (Opera di Maria), pripodobňujúc sa jej materinskej a zjednocujúcej funkcii.https://www.youtube.com/watch?v=s3tA35059w07. decembra 1943 sa Chiara úplne zasväcuje Bohu. Tento dátum sa považuje za dátum zrodenia hnutia. Ďalším dôležitým dňom bol 13. máj 1944, kedy bol Trident vystavený ťažkému bombardovaniu, ktoré ho premenilo na ruiny. Zasiahnutý bol aj dom Lubichovcov a rodina bola evakuovaná. Chiara sa však rozhodla zostať v Tridente, pretože už so svojimi spoločníčkami žila spiritualitu hnutia a nechcela ich opustiť, zasvätila svoj život novému spoločenstvu. 17. decembra 1948 sa stretla so spisovateľom, novinárom a katolíckym poslancom Iginom Giordanim. Veľmi sa zaujímal o spiritualitu nového hnutia, najmä o jednotu medzi veriacimi a bol ňou nadšený. Sklamaný zo spôsobu akým boli vnímaní laici v Cirkvi napísal: „V cirkevnom kalendári sa nenašlo miesto pre žiadneho ženatého svätca“ (...) „nám, laikom, dnes zostali len omrvinky; zdá sa, že sme duchovným proletariátom.“ V novom hnutí, ktoré sa označovalo ako „laické“, videl možnosť rovnocenného uplatnenia laikov v Cirkvi začal s Chiarou oduševnene spolupracovať. Stal sa prvým ženatým fokolarínom a Chaira ho nazývala spoluzakladateľom hnutia. K hnutiu sa pridávalo stále viac ľudí inšpirovaných príkladom prvých Chiariných spoločníčok, ktoré intenzívne žili evanjelium. Bývali v spoločnom domčeku, zháňali jedlo, lieky, šaty a pomáhali otraseným ľuďom v zničenom meste. Chiara a prvé fokolarínky mali vždy pri sebe evanjelium. Na mieste, kde ho otvorili, si prečítali vetu, alebo niekoľko viet a riadili sa nimi. Vždy boli pre nich usmernením, čo bolo práve potrebné urobiť. Tak sa zrodila tradícia, ktorú dodnes členovia hnutia poznajú ako „Slovo života“ – každý mesiac sa vyberie veta, alebo niekoľko viet z evanjelia, ktoré sa členovia hnutia snažia intenzívnejšie žiť. Ako sa hnutie rozrastalo, bolo potrebné riešiť i organizačné problémy. Prvý štatút hnutia Chiara predložila arcibiskupovi Tridentu Carlovi de Ferrarimu. V r. 1956 hnutie Focolare oficiálne predstavil listom, v ktorom okrem iného píše: „... vždy som ich považoval za výnimočné zhromaždenie pekných duší, ktoré svojím, v každom ohľade povzbudzujúcim životom a rýdzim duchom lásky, horlivým apoštolátom ponúkajú overený dôkaz toho, že v tomto biednom svete ,rútiacom sa do nešťastia‘ sú ešte kresťania schopní dobyť najnamáhavejšie vrcholky cností a najpredsunutejšie zákopy dobra.“ Rok 1948 bol rokom odchodu Chiary do Ríma, pretože hnutie sa už rozšírilo až tam. Stretla sa tam s františkánom švajčiarskeho pôvodu otcom Leonem Venthleym, profesorom spirituálnej teológie, ktorý sa vo svojich knihách venoval téme jednoty kresťanov. Chiara u neho našla pochopenie a podporu. Okrem laikov sa k hnutiu postupne pridávali i kňazi a rehoľníci. Medzi prvých kňazov fokolarínov patril don Pasquale Foresi. Prispel k založeniu vydavateľstva Cittá Nuova (Nové mesto), podporoval a podnecoval vznik filiálok v zahraničí, pomáhal realizovať mnohé diela ako centrá Mariapoli (Máriino mesto) – stretnutia pri modlitbách a rozjímaní, citadelu Loppiano – mestečko neďaleko Florencie určené na formáciu členov hnutia - podľa jeho vzoru vnikali podobné po celom svete. V rokoch 1948 až 1964 bolo hnutie podrobené cirkevnému skúmaniu. Obsahovalo nové prvky, ktoré nezapadali do schém Kódexu kánonického práva. Diecézne skúmanie vedené biskupom Ferrarim skončilo pozitívne, ale skúmanie Svätej Stolice v Ríme bolo sprevádzané pochybnosťami i zákazom niektorým rehoľníkom udržiavať vzťahy s hnutím. Chiara toto obdobie charakterizuje ako „ strašnú, temnú noc“ pochybností, neistoty a opustenosti. Ale práve vtedy zažije skúsenosť „Ježiša Ukrižovaného a Opusteného“, práve takého si ho zamiluje a takého ho nasleduje. Ako neskôr hovorí, práve toto obdobie bolo mimoriadne plodné, hnutie rozšírené na viacerých miestach Európy sa začalo šíriť na ďalšie kontinenty a vtedy sa začala i jeho ekumenická práca. Pápež Ján XXIII. napokon hnutie Focolare schválil, pápež Pavol VI. schválil v r. 1964 stanovy hnutia. V súčasnosti je hnutie Focolare rozšírené v celom svete. Má 22 vetiev, v ktorých sú zaangažovaní laici - slobodní i žijúci v manželstvách, kňazi i rehoľníci, deti i mládež, ľudia rôznych náboženstiev i ľudia bez vyznania. Srdcom hnutia sú zasvätení fokolaríni a fokolarínky, žijúci v malých komunitách vo svete. Od r. 1956 ich doplnilo povolanie tzv. volontárov a volontárok – laikov spojených s hnutím osobitným „angažovaním sa“, gen – nové generácie mladých ľudí a detí a tzv. sympatizantov – ľudí sympatizujúcich s hnutím, stretávajúcich sa v malých skupinkách, ktoré vedú členovia hnutia. Okolo ženatých fokolarínov sa neskôr sformovalo hnutie Nové rodiny, okolo volontárov a volontárok hnutie Nové ľudstvo a okolo gen hnutie Mládež za zjednotený svet a hnutie Deti za jednotu. Chiara Lubichová sa stala prvou predsedníčkou a prezidentkou hnutia a pápež Ján Pavol II., ktorý bol veľkým podporovateľom Chiary i celého hnutia, schválil Chiarin návrh, aby podľa stanov bola predsedníčkou vždy žena, aby sa aj takto zdôraznil mariánsky charakter hnutia – bolo inšpirované Máriou a jeho začiatky boli zverené žene. V súčasnosti je predsedníčkou hnutia nasledovníčka Chiary Lubichovej Mária Voce.https://www.youtube.com/watch?v=mIyL_uRjnLUChiara Lubichová zomrela 14. marca 2008 v Rocca di Papa pri Ríme. Jej prínos k náboženskému dialógu a šíreniu ekumenizmu vo svete bol v r. 1977 v Londýne ocenený Templetonovou cenou za rozvoj náboženstva. V rámci medzináboženského dialógu navštívila budhistický kláštor v Thajsku, v New Yorku prednášala 3 000 moslimov zo štvrte Harlem a v Argentíne navštívila židovskú komunitu v Buenos Aires. Okrem iných ocenení jej bola v r. 1998 v Štrasburgu udelená Cena ľudských práv Rady Európy. V súčasnosti prebieha proces jej blahorečenia. Keď sme si v uplynulých dňoch, počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, pripomínali sté výročie narodenia tejto mimoriadnej ženy, pripomenuli sme si i slová, ktorými predstavila svoje Dielo Jánovi Pavlovi II.: „Sme malou rúčkou, ktorá pomáha Cirkvi uskutočňovať Ježišov program: Aby všetci boli jedno.“ A to je jej odkaz pre nás. Spracované podľa: Lubichová, Chiara: Dobrodružstvo jednoty. Bratislava, Nové mesto 1992. 160 s.
Fotenie detí je jedno veľké dobrodružstvo. Väčšina z nás pri fotení očakávame od svojich vlastných detí, že sa budú prirodzene tváriť a pózovať. Lenže detí sú úprimnejšie ako my dospeláci, dajú jasne najavo svoju momentálnu náladu a emóciu. Preto netreba
prejsť na článokV marcovom vydaní knižného klubu Kvír Výr vám prinášame 3 odvahou a nádejou nabité príbehy žien, ktoré vám prerozprávajú ony samy. Medzinárodný deň žien sme síce nestihli, no veríme, že príbehy žien si zaslúžia miesto na piedestáli kedykoľvek. Sister
prejsť na článok