Mám dve úžasné priateľky. Najlepšie kamarátky na svete. Také, o akých sa píše v knihách, ktoré ťa sprevádzajú celý život a si za ne nevýslovne vďačná. Lebo to nie je taká samozrejmá vec, mať skutočnú priateľku. Ktorá je tu aj keď je zle, aj keď nemáš náladu, aj keď si sa možno dlhý čas neozvala, lebo život. A napriek tomu, aké sú úžasné, dlho som sa s každou z nich bála ísť na dovolenku. Pretože som okrem týchto mojich NAJ ešte mala (iste to poznáte) v rôznych etapách života, aj také dočasné kamarátky. Buď dobré kolegyne alebo spolužiačky, proste fajn baby, ktoré tu boli v určitom období môjho života. A potom sa naše cesty rozdelili. Alebo aj nerozdelili. A Dáša (budem ju takto volať, lebo nejaké alias som jej musela vymyslieť) bola takáto jedna dočasná kamarátka, o ktorej som nevedela, že bude len dočasná. Obe sme, úplne mladučké, zostali samé na výchovu dieťaťa, do toho sme pracovali a externe študovali na vysokej škole. Bol to celkom masaker a tak sme si pomáhali, ako sme vedeli. Aj potom, keď som sa odsťahovala do iného mesta. A raz sme aj s deťmi šli na dovolenku k moru. A keď sa dovolenka skončila, tak som už kamarátku nemala. Čo sa tam, dopekla, vlastne stalo? som si hovorila ešte roky potom. Najprv to vyzeralo ako klasická idylka ráno raňajky, potom k moru, varili sme si, takže spraviť obed, poobede k bazénu, večer prechádzka Čo na tom skazíš, že? Lenže milá Dáša s absolútne vážnou tvárou každé ráno pri raňajkách do minúty naplánovala celý náš deň aj týždeň. Bez srandy. Ako keď máte každé ráno poradu v práci. A počúvate tie isté veci. Čo sa bude celý týždeň diať. Od mora až po kuchyňu. Aj keď sú tie dni vlastne rovnaké. Aj keď je tam nejaká zmena. Každé ráno som počúvala podrobný PLÁN. Do toho mala utkvelú predstavu, že my nemusíme jesť, hlavne, nech sú najedené deti. A koľko sa toho zje, to muselo byť tiež naplánované. Patrila k ženám, ktorým stačí na prežitie zobnúť dieťaťu z taniera dvakrát zemiak a sú najedené. Ja som jedlík, jedlo milujem a keď som hladná, tak som zlá. Vkuse som bola hladná! Doteraz si pamätám, ako sme urobili nejakú zemiakovú kašu, deti ju nechceli a ja som ju veľkou lyžicou dojedala rovno z hrnca a konečne sa cítila najedená. Asi po troch dňoch. No nebola som na hlavu? Tak prečo som jej, preboha, nepovedala, že nechcem každý deň dopodrobna plánovať, prečo som sa riadne nenajedla, nenavarila si viac alebo si nešla niečo kúpiť? No pretože som si myslela, že sa jej tým dotknem. Teraz mi je to smiešne, ale vtedy som žila v absurdnej predstave, že ak má byť niekde dobre, musí byť dobre hlavne tomu druhému. A ešte som si navyše myslela, že to znamená, že som tá najlepšia kamoška na svete, keď sa takto prispôsobujem. To, že som bola akurát tak riadna koza, mi došlo oveľa neskôr. Lenže keď ti niečo vadí, tak to proste vidno, aj keď sa to snažíš schovať. Usmievaš sa a prikyvuješ, ale ono to preráža na povrch, šíriš okolo seba energiu nespokojnosti a ten druhý tuší, že sa niečo deje, ale nie je si istý, do hlavy ti nevidí a možno sa ťa tiež nechce dotknúť, tak sa radšej nespýta. Veď čo, keby sa to potom dozvedel, že? Tak som sa snažila mlčať, aby som tú dovolenku nepokazila, až sa, samozrejme, celá dovolenka pokazila. Nepohádali sme sa, ani nič také. Len tam bola každý deň mrzutejšia a mrzutejšia atmosféra a väčšie a väčšie ticho. Došli sme domov, rozlúčili sme sa, objali a už sme sa nikdy nevideli. Toto všetko dokáže spraviť týždeň v Taliansku, keď neotvoríte ústa. Zničiť trojročné priateľstvo. Kto je na vine? Aj keď mi to trvalo, nakoniec som, samozrejme, pochopila, že nemôžem obviňovať ju, plánovačku. Mala právo správať sa tak, ako sa správala? ÁNO. Mohla robiť to, čo robila? ÁNO! Je slobodný človek, môže robiť absolútne všetko, čo chce. A ona sa proste len chovala tak, ako jej to bolo prirodzené. Otázka totiž nikdy nie je, ako sa ten druhý správa. Otázka je vždy čo s tým urobíš ty? Kým neotvoríš ústa a nepovieš čo chceš, tak to ten druhý nemá šancu uhádnuť a hlavne nemá povinnosť hádať! Do samotného rozhodnutia, či to tomu druhému povieme, zasahuje milión faktorov, o ktorých by sme mali vedieť už len preto, aby sme s nimi vedeli pracovať. Od výchovy po skúsenosti, cez vzťahy, obavy, predsudky a predstavy, ktoré máme v hlave a ktorými žijeme. A niekedy môžeme zistiť, že ten náš spôsob nám neslúži práve najlepšie. A že ak sa už rozhodneme hovoriť, tak by sme nemali riešiť ČI to máme povedať, ale len AKO to máme povedať. Musím priznať, že s odstupom času som prišla k záveru, že by nám to priateľstvo s Dášou aj tak nevydržalo. V určitom období života sme si pomohli, ale skôr či neskôr by sa naše cesty aj tak rozdelili, ktovie. Ale lekcia to bola parádna. Moje celoživotné kamošky vedia, že im poviem, čo si myslím a stále sú tu. Napriek tomu ma na spoločnú dovolenku nahovorili až po rokoch, lebo som mala Dášu dlho v hlave ako veľký červený výkričník. Som si istá, že aj tá tohtoročná bude super. Teda dúfam Článek Ako prísť o kamošku za 7 dní se nejdříve objevil na Ako sa rozprávať.
Bývalý riaditeľ Slovenskej informačnej služby bol obvinený v kauze Rozuzlenie Z postu riaditeľa ho už prezidentka odvolala, teraz mu hrozí ďalšia strata The post Michalovi Aláčovi hrozí strata: Bývalý riaditeľ SIS môže totiž prísť o ďalšie funkcie appeare
prejsť na článokČo a aké dokumenty treba vybaviť pred sobášom na matrike: Či už ste sa rozhodli pre katolícky, civilný alebo iný sobáš čakajú Vás vybavovačky na matrike, preto sme pre Vás pripravili súhrn dôležitých informácií, aby ste vedeli čo Vás čaká.
prejsť na článokPes nám nemôže povedať, ako sa cíti, čo ho teší, alebo čo ho momentálne trápi. Niekedy by sme to veľmi privítali, hlavne vtedy, keď sa nám zdá, že so psíkom niečo je a my nevieme prísť na to, čo, hoci mu z celej duše chceme pomôcť. To, ako psy prejavujú s
prejsť na článokČlovek môže prísť kujme na zdraví rozličnými spôsobmi. Jedným znich je, že príde do kontaktu slátkou napustenou nebezpečnou chemikáliou. Áno, zdraviu škodlivé môžu byť aj textílie, preto nie je jedno, čo si na seba obliekame, aký máme poťah na sedačke, ak
prejsť na článokBesiedkári pozor ! 29. októbra budeme mať po bohoslužbách špeciálny workshop! Môžu naň prísť všetci, ktorí slúžia alebo chcú slúžiť v besiedke a práci s deťmi, pozývame rodičov aj s deťmi! The post Besiedkársky workshop s Maťom Žákom po bohoslužbách 29.1
prejsť na článok