Viac krát som dostala túto otázku. Prípadne: „Prečo sa tým máme vlastne zaoberať, nerobí sa z toho veda? Veď keď budem počúvať svoje inštinkty a načúvať potrebám dieťaťa, budem vedieť, čo mám robiť a to stačí.“ Neraz som čítala rozhovory s viac či menej známymi mladými mamičkami, ktoré zastávali názor, že veď ani naše mamy či babky nepotrebovali žiadne príručky a predsa dobre vychovali svoje deti. To je pravda. No platí to aj teraz? Myslím, že toto je oveľa širšia otázka, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Pozrime sa teda na svety, kedy vychovávali naši rodičia nás, nehovoriac o výchove našich rodičov a v akých „podmienkach“ vyrastajú deti teraz. V čase môjho detstva nebolo bežné, že skoro v každej rodine bolo auto. Rodina šetrila, čakala roky na to, aby si auto mohla kúpiť a potom ho s veľkou slávou priviezla domov. Pravidelne sa leštila každá skrutka, opravoval sa motor a deti často pri tejto údržbe otcovi pomáhali. Ale ani auto si nemohol dovoliť každý a tiež nie hocijaké. Niekto si mohol dovoliť Trabant, niekto už Škodovku či Moskvič a niekto aj Ladu. Nevedomky nás to učilo, že na veci si musíme počkať, stojí to nejakú námahu a obetu a ak niečo takéto rodina získala, a zväčša to bol len jeden kus, bolo potrebné sa o danú vec riadne starať, aby vydržala čo najdlhšie. A telefón? Roky sme čakali na pevnú linku. Dovtedy nám slúžili telefónne búdky na ulici. To znamenalo napríklad to, že ak som sa s niekým niekde dohodla, platilo to. Nemohli sme len tak zavolať, že neplatí na čom sme sa dohodli. Tak sme, ani si to neuvedomujúc, pracovali na tom, aby sa z nás stali spoľahliví ľudia. Ponožky sa štopkali, roztrhané silonky sa zašívali. Keď sa nemuselo, nič sa nevyhadzovalo. Televízor bol zväčša jeden v domácnosti a žiadne pohodlie z gauča. Pekne nastaviť anténu, niekto musel vstať a prepnúť program keď bolo treba, lebo neboli diaľkové ovládače a keď prišiel farebný televízor, to bola sláva! Už nám športový komentátor nemusel opisovať, akej farby majú oblečenie pri krasokorčuľovaní, rodina pozerala spolu Televarieté, čo bol zábavný estrádny program. Sledovala ho celá republika a v pondelok sme sa všetci rozprávali o tom, čo tam bolo vtipné. Cez deň sme si mohli nastaviť akurát monoskop, lebo sa začalo vysielať až neskôr poobede, okrem Prázdninového vysielania. Výber v obchode bol tiež oproti dnešku dosť limitovaný. Aj keď základné potraviny boli, mnohí si pamätáme rady na banány či mandarínky, ktoré boli len na Vianoce. Keďže to bolo pre nás vzácne, nezvyklo sa z toho nič vyhadzovať. Aký výber oblečenia bol? V triede sme mali viacerí rovnaký model a keď niekto chcel niečo iné, modernejšie, nuž, musel si to ušiť. Štrikovalo a háčkovalo sa vo veľkom. A to nespomínam topánky, skoro veštci v zime modro bielo červené „rodžery“. Ale podrážka bola riadne hrubá a bolo nám teplo. Samozrejme, každý sme mali jeden či dva páry topánok na zimu alebo leto. Po jedle sa riady museli ručne umyť a utrieť. Nebola to až tak obľúbená činnosť, ale museli sme sa prekonať a urobiť to. Moc sa o tom doma nediskutovalo. Po príchode zo školy ma bežne čakal lístok od mamy, kde bol napísaný zoznam do obchodu, čo mám ísť nakúpiť, čo mám upratať a až potom som si sadala k úlohám. Povinnosti v domácnosti boli nejako viac súčasťou nášho dňa. A navyše, videli sme viac pracovať našich rodičov aj doma, poznali sme ich zamestnanie a aj sme chodievali k nim do práce. Von sme chodili spolu s kamarátmi, behali sme po sídlisku alebo po lese, po múrikoch, bicyklovali sme kade tade, vymýšľali hry, v škaredom počasí sme sa hrali aj vnútri v paneláku. Rodiča veľakrát ani nevedeli, kde beháme. Často sme chodili už ako prváci sami do školy. Určite by sa dalo spomenúť ešte veľa vecí a nie je mojím cieľom nostalgicky spomínať a pôsobiť ako človek, ktorý je presvedčený, že staré zlaté časy boli lepšie a v porovnaní s nami sú dnešné deti oveľa horšie. Vôbec nie. Je však faktom, že všetky tie nedostatky nás učili veci si viac vážiť, starať sa o ne, byť viac vytrvalí a tiež vďační za niečo, čo nebolo až tak bežné. A takých vecí bolo viac. Veď si len spomeňme na plechovky od nápojov, ktoré boli často vystavené na poličke a ostatní sme ich obdivovali a ticho závideli. Boli sme si prirodzene vedomí, že nemôžeme mať všetko, čo by sme chceli a ak niečo chceme, nepríde to samé od seba, ale musíme vynaložiť viac námahy, aby sme to dosiahli. Deti dnes sú v podstate rovnaké ako sme boli aj my, len podmienky sa zmenili. Za tie, samozrejme, dnešné deti nemôžu. Teraz máme veľa vecí, ktoré nám uľahčujú život, môžeme viac cestovať, dovoliť si aj neobvyklé veci. A naše deti v tom prirodzene vyrastajú. Skoro v každej rodine je auto, niekde aj dve, máme veľké televízory, niekedy aj vo viacerých izbách, mobily majú deti často už v škôlke, doma je umývačka riadu, vysáva nám robotický vysávač, deti vozíme sem a tam, ich voľný čas, ale aj mnohých dospelých, vyplnili počítače a internet. Svet sa vďaka technológiám zmenšil, máme informácie rýchlo a ľahko a rýchla je aj komunikácia medzi nami. Napíšem správu, mám hneď odpoveď. Kdeže sú listy a čakanie na odpoveď a to vzrušenie, keď bol v schránke pre mňa list, na ktorý som dlho čakala! Zdieľame svoje životy verejne na sociálnych sieťach, čakáme na like -y, rúcame sa pri dislike - och. Hlavne pre tínedžerov je to veľmi citlivé. Oblečenie máme na výber také množstvo a v takej cene, že ešte pred pár rokmi bolo nepredstaviteľné, že si ho budeme môcť takto nakupovať. Spomínam si, keď naše staršie deti boli ešte malé a bola pre mňa veľká vzácnosť, keď som v second hande našla niečo pre nich z C a A alebo podobnej značky. To bola vec, ktorú som opatrovala ako oko v hlave. Veď bola značková. A je to ozaj len pár rokov dozadu. Teraz sa už rodičom ani nechce veľmi tie ponožky štopkať či silonky zašívať, veď si ich kúpime nové za pár drobných, kto by sa stým babral. Veci vieme vymieňať stále za nové, veď nekúpme ich za tú cenu. V televízii si môžeme pustiť čokoľvek a kedykoľvek, cez internet máme prístup takmer ku všetkému. Reklamy nás oslovujú kam sa pozrieme a stále nás niekto presviedča, že len vďaka jeho produktu budeme krajší, lepší, spokojnejší, odlišní, šťastnejší a neviem čo ešte. Pred časom mal veľký ohlas český film „V sieti“. Ak ste ho nezachytili, išlo tam o sledovanie správania sexuálnych agresorov, ktorý sa na internete zameriavajú na maloleté dievčatá. Naša 22 ročná dcéra film videla v plnej verzii a zhodnotila to asi takto: „Som taká rada, že nie som teraz malé dieťa. Je hrozné, čomu všetkému musia odolávať teraz deti.“ A to je mladý človek a už teraz nechce byť v koži svojich o pár rokov mladších súrodencov. Pamätá si niekto z vás, že by boli predtým reklamy žien odfotených v spodnom prádle na uliciach alebo billboardy, kde nás presviedčajú, že dážďovky majú sex, ktorý chceme vidieť každý? Iste, s deťmi treba hovoriť aj o intímnych veciach, ale v intímnej atmosfére rodiny. Je neuveriteľné, ako je sexuálnosť teraz dostupná a viditeľná skoro na každom kroku na verejnosti a zdá sa, že je všetko v poriadku. Rodičia sú teraz dlhšie v práci, ich pracovná pozícia má veľakrát anglický názov a deti ani nevedia, čo ich rodičia vlastne robia. Hlavne otcovia často prichádzajú domov večer unavení a doma si musia oddýchnuť. To je pochopiteľné. No takto dnešné deti vidia hlavne otcov menej pracovať, skôr ich vidia oddychovať. A na základe toho si, a od istého veku je to dôležité hlavne pre chlapcov, vytvárajú istý vzor úlohy muža v rodine. Mladí ľudia teraz často snívajú o vysokých pozíciách hneď po škole, najlepšie takých, kde je čo najmenej práce ale rozprávkový plat. Môže to byť tiež len ovocie toho, že sú zvyknutí od mala dostávať „veľa peňazí za málo muziky.“ Málo námahy, ale veľa ovocia rýchlo a ľahko dostupného. Ani si to možno neuvedomujeme, ale toto všetko má na naše deti obrovský vplyv a musia sa s tým nejako vysporiadať. No je toho toľko, že to samé nedokážu. Naši rodičia, či starí rodičia vôbec nemuseli riešiť takéto vplyvy a s tým spojené výzvy vo výchove. Svojím spôsobom bola kedysi výchova jednoduchšia. Ako rodičia v dobrej viere chceme pre deti zabezpečiť všetko, čo považujeme za dobré a chceme, aby sa naše deti mali lepšie, ako sme sa mali my. Počnúc materiálnymi vecami a končiac investíciou do ich vzdelania. Faktom je, že nie všetky rodiny sme aj po materiálnej stránke na rovnakej úrovni a deti tak vnímajú väčšie či menšie rozdiely, ktoré medzi nimi sú. Mnohé veci samé o sebe sú dobré a spomenutú snahu rodičov asi nemožno mnohým ani vyčítať. No otázne je, či je to všetko zároveň dobré a správne v súvislosti s výchovou našich detí. A rozoznať to je veľká úloha nás, rodičov. Žiť skromne aj v dostatku je umenie. Najprv sa to musíme naučiť my dospelí, aby sme to potom mohli naučiť aj naše deti. Mali by sme ísť deťom príkladom v tom, že vnímame a pomáhame ľuďom, ktorí majú menej ako my, prejavujeme citlivosť voči potrebám druhých, byť príkladom v pracovitosti, vytrvalosti či trpezlivosti a iných čnostiach. Nemali by sme sa báť deťom trochu „strpčiť“ život, trochu ich vyviesť z ich komfortu. Môžeme to robiť napríklad tak, že im nebudeme dávať veci len tak, ale ich budeme učiť tomu, že si ich musia zaslúžiť. Keď sa niečo pokazí, nekupujme im hneď náhradu. Je potrebné deti viesť k dôslednému plneniu si povinností, ktoré majú. Hlavne im tie povinnosti musíme dať. Nemyslime si, že také upratovanie hračiek ich k tomu nevedie, práve naopak, tu sa to začína. Aby deti raz v živote uspeli, je potrebné, aby sa naučili niesť zodpovednosť za to, keď niečo nespravia alebo ak spravia niečo, čo nebolo správne. Treba s tým začať čo najskôr, ako je to možné. V súčasnom, častokrát tak ľahko prístupnom dostatku, to nie je jednoduché, ale dá sa to. No len vlastný príklad nestačí. Poznáte ľudí, ktorí sú úplne skvelí, milí, obetaví, no ich deti akoby nezodpovedali ich obrazu? Výchova je v podstate cielená, trpezlivá a vytrvalá práca. V prvom rade rodičov ale aj tých, ktorí sa nejakým spôsobom podieľajú na formovaní našich detí, teda aj učiteľov. A ak chcem svoju prácu vykonávať dobre, vyžaduje si to od mňa, okrem iného, aj isté vedomosti, pochopenie súvislostí v dlhodobom horizonte a prácu na sebe samom. Veď predsa nemôžem deti učiť niečo, čo sám neviem alebo chcieť od nich niečo, čo sám nerobím. Minimálne sa musím snažiť to „niečo“ dosiahnuť, keď to zatiaľ nemám. Deti našu snahu určite vidia. Ako väčšia či menšia firma potrebuje mať svoju víziu, kam smeruje a čo chce dosiahnuť, takúto víziu potrebuje aj rodina. Je dobré si klásť otázku: „Ako chceme, aby naša rodina vyzerala o pár rokov?" A nesmierne dôležité je to pri výchove. „Aké má byť naše dieťa o 10, 15 či 30 rokov?“ „Aký to bude manžel, či manželka, kolega, priateľ?“ „Chceli by sme takého manžela pre našu dcéru, aký je náš syn?“ Ak máme odpovede na takéto, či podobné otázky, všetky kroky pri výchove by sme mali podriadiť tomu, aby sme túto svoju víziu dosiahli. Deti sa to len tak samé od seba nenaučia, treba ich k tomu cielene viesť. Výchova je náročná práca, veda a umenie zároveň. Každé dieťa je iné a každá rodina je iná, preto neexistuje jednotný recept. Dobre vychovať deti je veľmi ťažké, keď sa budeme riadiť len našimi inštinktami a necháme to na náhodu. Aj keď naše inštinkty a zdravý sedliacky rozum sú tiež dôležité. Máme totiž úplne iné podmienky, ako mali naši rodičia.
Parlament sa bude zaoberať návrhom novely zákona o Štátnom fonde rozvoja bývania a tiež návrhom zákona o správe bytov. Pozri
prejsť na článokV Postoj TV sme porozprávali o svojich rodičovských začiatkoch aj poznaní, ktoré sme rokmi získali výchovou svojich detí. A dodávame, že stále získavame. Každá rodina je iná, každé dieťa má inú povahu a temperament, každý rodič vstupuje do svojej rodičov
prejsť na článokEsenciálne a základné oleje sú dôležitými zložkami produktov na rastlinnej báze, ale nie sú rovnaké. V tomto článku sa budeme zaoberať rozdielmi medzi týmito dvoma typmi olejov, ich účelom a ako ich efektívne používať, aby ste dosiahli čo najlepšie výsled
prejsť na článokĽudská noha by nemala byť kameňom úrazu či Achillovou pätou tvojho tela. Načo máš vkaždej nohe 26 kostí, 30 kĺbov aviac než 100 svalov, šliach aväzív? Myslíš si, že na vsúvanie do spevnenej lyžiarky? Mnohí [] The post Ľudská noha a jej renesancia v 2021 a
prejsť na článokVsúťaži FIELDMANN Najkrajšia predzáhradka abalkón 2023 je už prihlásených toľko krásnych fotiek! Neváhajte azapojte sa aj vy. Už takmer dve stovky súťažných príspevkov na FB Fieldmann SK zbiera LIKE, aby ten s najvyšším počtom zvíťazil. Ešte stále máte a
prejsť na článok