Všade sa derú slovné spojenia „učí nás to pokore“, a „treba byť pokorný“. Pokora, slovo, ktoré posledné roky devalvovalo. Spoločenskí lídri dávajú lekciu pokory, kým jednou nohou nastupujú do sedmičkových bavorákov. Ekonomické elity v drahých oblekoch sypú poučky o skromnosti a potrebe úspor.O P-O-K-O-R-E.Do momentu kým nabehne do ich firiem NAKA a zrazu sa ocitnú zoči-voči inej realite 22 metre. Zabudli sme, že pokora žije v tichu. Neprichádza na pozvanie. Nevystavuje sa na obdiv. Na pokoru nemožno byť hrdý, i keď všetci poznáme ľudí, ktorí sa tak chovajú. Pokoru zažívame, keď ju nečakáme. Neklope na dvere v čase úspechu. Nedá sa ju naučiť. Pokora je dcéra pádu a bolesti. Možno prichádza s vekom. Aspoň myslím, že ju vtedy vieme bytostne precítiť. Prináša nám iný rozmer. Človečinu, ľudskosť, zraniteľnosť. Pocit, že som NIČ, len epizóda v dejinách času. Je to vzácne poznanie, vďaka ktorému dokážeme súcitiť s trpiacimi a slabými. Je v nej závan konca a pominuteľnosti. Naše úspechy sú ta-tam. Škoda, že pokora bledne s prvým nadýchnutím a postavením sa na nohy po páde na dno. Pud sebazáchovy je silnejší. Je ťažké si pamätať ten pocit odovzdanosti vyššiemu princípu, keď ego túži čo najskôr zabudnúť. A predsa ten pocit nemožno vyvrhnúť zo seba. Je v nás. V kostiach, v našej DNA, cítime to vibrovanie, keď ideme na doraz, keď si príliš veríme. Je to náš kompas. Verme mu. S ním sa nestratíme. The post Pokora appeared first on bullovasona.