(SME/Samo Marec) Dnes už hádam ani neexistuje človek, ktorému by neodľahlo, a to pravdepodobne vrátane členov vlády. Cena za to, že to Eduard Heger skúsil, bude pre nás všetkých vysoká. Hanbu si zaslúži a, mimochodom, zaslúži si ešte niečo – hnev. On, konkrétne on, to totiž nechal zájsť tak ďaleko. Dobrá správa je, že história na Eduarda Hegera zabudne. Bohužiaľ, je to dobrá správa iba preňho. Pre nás to znamená, že aj vďaka nemu je spoločenská a politická situácia na Slovensku horšia. Eduard Heger odchádza so zaslúženou hanbou. Môže síce rozprávať, ako sa mlčaním snažil tlmiť konflikty alebo ako sa v zlej situácii snažil so zlými kartami uhrať čo najviac, a pokojne to všetko môže byť aj pravda. Zároveň však najprv asistoval Igorovi Matovičovi a potom to sám proaktívne pokazil ešte viac. Cestou pomáhal pri devastácii všetkých písaných aj nepísaných pravidiel. Ak sa príbeh začína ústavnou väčšinou a končí sa tým, že vláda je padnutá, nefunkčná a ešte v nej ani nemá kto byť, tak to nie je úspešný príbeh, ale fraška. Eduard Heger bol pri nej celý čas prítomný. Na toto neexistuje ospravedlnenie. Keby to zhora sledoval Winston Churchill – čo hádam nie, lebo to bolo nedôstojné –, možno by povedal toto: Eduard Heger si mohol vybrať medzi prehrou a hanbou. No a keďže si vybrať odmietal, tak má aj prehru, aj hanbu. Poznamka: alibista to nikdy daleko nedotiahneThe post Neviem, čo si si myslel.. first appeared on Discy.eu.