Občas premýšľam kde nastala chyba.. Že sa ocitám v pocitoch potreby nebyť matka. Dlho som zotrvávala vo výkone, v skrytom výkone, čo je veľmi mužské nastavenie. Vo výkone, ktorý je super zamaskovaný za ženskou rolou- materstvom. Vytvorila som si ilúziu “dobrej matky” a tejto ilúzie som sa držala zubami nechtami dlhé roky. Moje kritéria “dobre matky” boli -žiadny cumel -dojčenie (ideálne do samoodstavenia) -byť s dieťaťom stále -montessori -bezplienkovanie -nosenie -barefoot -zdrava strava (do to bolo vegánstvo potom vegeterianstvo) -všelijaké non toxic všetko -žiadne sladkosti (moja dcéra mala prvýkrát kindervajco keď mala 4roky, zmrzlinu ako 3 ročna..) -čo najmenej byť s babkami lebo čo ak deťom vytvoria (nevedome) nejakú traumu -žiadna škôlka -chvíľu bolo aj žiadna škola -rešpektujúca výchova ofc proste som vytvorila svet,ktorý spĺňal moju predstavu dokonalej matky. To, že som vychádzala v týchto kritériách, hlavne z vlastných zranení z prenatálu, pôrodu, detstva som samozrejme nevidela. To, že som svoju potrebu byť najlepšia, potrebu dokonalosti, súťaživosť, dokazovanie si, že som dosť, v podstate žila ďalej mi postupne ukazovalo ako nie som v sebe. Neskôr sa pridalo zero waste a vlastnú nespokojnosť, ktorú som si aj predtým ukájala nakupovaním som ukájala naďalej s ušlachtilým zámerom podporiť lokálnu tvorbu. Nakupovala som rovnako veľa, ale od lokálnych predajcov.. Dnes vyrovnávam tento extrém, ktorý som roky žila. Roky som bola buď v práci alebo s deťmi, s mužom, ktorý sa tým, že sme mali spolu firmu stal z partnera mojim kolegom, sme buď pracovali alebo boli na 200% rodičmi.. Druhe dieťa mi prišlo ukázať ako som neuveriteľne išla proti sebe, v predstave akú skvelú vec robím.. Dnes sa cielene uvolňujem do vlastných pocitov, nech sú akékoľvek. A v rôznych veciach, jem mäso, deti majú občas sladkosti, keď som nemohla zohnať môj obľúbený eko prací prostriedok nepototo som sa doniesla som si lovelu, deti nechávam s babkou a dedom a áno občas majú iný prístup, ale taký je život. Nebudú sa v živote stretať len s rešpektujúcim prístupom. A kričím, keď mám pretlak emócii a som z detí ohučaná lebo matka je vlatne permanentne vystavená hluku, kričím, som len človek a nie robot. Nevadí mi ospravedlniť sa a popísať prečo som kričala aj, že som danú situáciu nezvládla s kľudom ako by som chcela. Aj taký je život.. Púšťam deťom rozpravky lebo si proste už nechcem nič dokazovať, niekedy sa mi nechce nič, nechce sa mi hrať sa a chcem mať kľud. Cítim sa v prvom rade ako žena, potom ako partnerka môjho muža, lebo to pre neho som v prvom rade, nie matka jeho detí. Užívam si milovanie s mojim mužom, konečne často aj každý deň lebo v uvolňovaní sa do samej seba mohol môj muž byť mužom partnerom, plnohodnotným (nie len pomáhajúcim). A nezmenil sa kým som sa nezmenila ja.. Vau keď to čítam smejem sa.. Takto to mám, mám to tak dnes, zajtra to už možno bude inak a príjímam to. Správna cesta nie je rovnaká pre každého, v ničom..