Kráčala v nádhernom počasí mestom, prechádzala okolo fontány, pri ktorej boli zároveň terasy reštaurácií a zrazu v tom čistom okamihu vidí svoje dve sestry s mamou ako veselo džavocú pri stole a užívajú si jedna druhú. Prečo ju nezavolali, prečo jej nepovedali, že idú na spoločný obed, však tak rada by sa pridala k nim. Keď pristúpila k stolu, ani sa nemusela pýtať, cítila ich bolesť z toho, že jej nerozumejú, že sa boja jej sveta. Keď to precítila, pochopila, smútok jej prešiel tvárou a zároveň pochopenie, že ich svety sú rozdielne. Odchádza, pozerá do krásnych odrazov svetiel, ktoré vytvára dopadajúca voda vo fontánach, keď ju zrazu osloví sestra z jej sveta, ako dávno sa nevideli, ideme spolu na obed? Pomyslela si, prečo práve táto? Veď už sa nestretávajú, ale to prekvapenie a radosť zo stretnutia bola veľká a liečivá... ...po tomto sne bola v zvláštnom stave pochopenia bolesti a zároveň radosti, že je to inak... Po nejakej dobe...dozvedá sa, že sestry s mamou boli na spoločnej výstave a ona plná dojatia, že už nemusí opäť prežívať bolesť zo sna, je šťastná, že má TEBA sestra. Milujem ťa sestra, v akejkoľvek podobe, v akejkoľvek dobe a nastavení.