Stáli sme pár metrov od vojny a predsa v bezpečí. Mama sa o mňa bála viac ako ja sama. Vrel vo mne adrenalín a hnal ma pocit neférovosti, možno preto som nedokázala vnímať nebezpečnosť situácie. Na hranici Vyšné Nemecké Užhorod som strávila týždeň tesne po začiatku vojny, a vrátila som sa s vnútorným prežívaním na hrane chaosu. Paradoxne boli tie dni na hraničnom priechode najorganizovanejšie. Mali sme režim, kedy sme sa striedali a hoci som mala viackrát na mále so slzami, väčšinu času sme venovali pozornosť našim novým susedom a susedkám a nemali tak možnosť sa zamýšľať nad bolesťou, ktorá z východu prichádzala vo veľkých vlnách. Keď sa spojila veľká časť slovenského obyvateľstva na pomoc Ukrajinkám a Ukrajincom, premýšľala som, či toto je spôsob, akým spolu budeme vedieť spolunažívať. Či nás až čas krízy doženie k pochopeniu podstaty a zrieknutiu rozdielov. A či až je výstižnejšie ako snáď, keď my tú klimatickú žijeme teraz. A spolu s ňou to budú ďalšie vlny migrácie plné rovnakej i silnejšej bolesti, ale aj zúfalstva a beznádeje. Ak sú kríza a jej dôsledky hmatateľné, môže nám ukázať spôsob, ako spolu fungovať v najhorších časoch? Nebude to neskoro? Zdá sa mi však, že až vtedy sme schopní zbaviť sa akýchkoľvek nánosov moci a privilégia. Keď necítime naše pozície, zrazu sme oslobodení od množstva procesov, ktoré nami hýbu pri otázke inej národnosti, rasy, rovnosti. Pretože koncept diskriminácie a osočovania spočíva v privilegovanosti. Privilégium pocitu byť nad niekým. Privlégium dokazovania si moci. Privilégium pozastavovania sa nad inakosťou toho druhého. Privilégium to vôbec riešiť. Dokazuje to akákoľvek iná kríza, ktorými sme prešli a ktoré stále žijeme. Nadradenosť a pocity menejcennosti nás dovádzajú k polarizácii a ešte väčším nepochopeniam. Rozdeleniam. Hádkam. Malé bitky, ktoré nás ako spoločnosť trhajú. Riešenie nespočíva len v priamej konfrontácii s katastrofou. Vyžaduje si dovzdelávanie sa na vedomostnej, ale aj emocionálnej úrovni. Pochopenie súvislostí, ktoré odstránia akékoľvek naučené chodníčky, ktoré samotne spôsobili krízu. Potrebujeme dekolonizovať staré dogmy: o rase, o rozdieloch, o nesebeckosti, o (white) privilege a o nás ako takých. Pomohlo by, ak by sme si pokladali otázku how will we live together? Na prvú mi napadá odpoveď: absolútne nie, je to úplné minimum. Ale na škole nás predsa učili, aby sme boli zvedaví. Tak v sebe budujem zvedavosť, pýtam sa veľa otázok, predstavujem si rôzne scenáre (v rámci duševných kapacít) a zrovnávam sa s myšlienkou, že toto je nová realita. Život v neistote, v neustálej zmene, v kríze a bez pauzy. Ale ak už aj je neskoro, možno je tu nádej. FOTO / KVET NGUYEN PRE NADÁCIU MILANA ŠIMEČKU Ak sa budeme pýtať, ak budeme hľadať odpovede, a ak sa nimi necháme viesť. Alebo inak, ak využijeme našu ľudskú predispozíciu a naozaj budeme tí múdrejší. Možno budeme menšina, ale aspoň sme to skúsili. Možno sa k nám pridá vlna nového obyvateľstva, s ktorou sa naučíme žiť. Bude to náročné, ale nie nemožné. Len by sme mali začať. Každý vo svojom okruhu a nakoniec spoločne. AUTORKA TEXTU & FOTIEK / KVET NGUYEN The post How will we live together appeared first on Klíma Ťa potrebuje.