ESENCIA VEČNOSTITomáš BedeTomáš Bede (*1992) pochádza z Nitry a je študentom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Aktuálne študuje 3. ročník ateliéru Socha v 3D virtuálnom priestore a architektúre na katedre Socha, objekt, inštalácia.Tvorba Tomáša Bede je typická jeho záujmom o prírodu a prírodné materiály, ktoré transformuje do podôb kostrových pozostatkov fiktívnych alebo mimozemských tvorov. Dôležitou súčasťou jeho práce je prechádzanie sa lesnými interiérmi, počas ktorých náhodne nachádza a apropriuje spomínané prírodne materiály, najmä drevo – konáre, kôru stromov. Tie domodelováva hlinou a vytvára veľkorozmerné kostry, ale aj menšie asymetrické plastiky lebiek neurčitých tvorov.Názov výstavy Esencia večnosti nesie pomenovanie podľa rovnomennej kostrovej inštalácie, ktorá sa nachádza v Galérií Výklad a je súčasťou dlhodobo rozvíjanej série Vesmírna archeológia. Pripomína neznámeho býčieho alebo jeleňovitého tvora, pričom jeho kosti sú akýmsi fyzickým pozitívom či esenciou negatívneho odtlačku, ktorý je v druhom výklade galérie. Odtlačok môžeme chápať ako formu záznamu (podobne ako fotografia) rozprávajúcu o existencií jedinca v priestore a čase, ale tak isto je dokladom o jeho konci. Kostry autor vníma práve ako esenciu, ktorá dokáže vydržať večnosť v podobe skamenelín. Sú stopou, odtlačkom či lepšie povedané dôkazom o rozmanitosti existencie v dávnej minulosti.Spôsob akým autor premýšľa o ľudstve sa dá vyjadriť krátkou vetou: „O nás bez nás.“ Kladie si sériu otázok, ktorými môžeme definovať jeho tvorbu. Čo ak by sa svet a bytosti v ňom vyvíjal bez prítomnosti človeka? Aké formy života by tu vesmírni archeológovia našli? Nad sochárskymi realizáciami môžeme premýšľať samozrejme aj opačne. Aké tvory by sme našli my na iných planétach? Boli by podobné tým u nás? Ako by to vyzeralo ak by v ich svete neexistovala symetria? Sochárske prízraky sa stávajú nositeľmi otázok, ktoré sú prítomné len implicitne. Snahou autora nie je na ne násilne poukazovať ani odpovedať. V divákoch môžu evokovať diametrálne odlišné otázky, príbehy či odpovede. Silnou ideovou vrstvou, ktorú môžeme vnímať je autorova kontemplácia o živote a smrti, čo ovplyvnila a stále ovplyvňuje svetová pandémia, kedy autor začína premýšľať o vzťahu človeka, prírody a vesmíru. Konfrontácia človeka so samotou otvára priestor pre otázky týkajúce sa jeho vlastnej konečnosti. Snahou je reflektovať vedomé aj nevedomé vnútorné pochody vedúce k zániku jednotlivca, ale i vyhynutiu celých spoločenstiev. Jazyk, ktorý autor používa na vyjadrenie týchto myšlienok, poznáme z vizuálnych dejín umenia. Pozostatky, lebky a kostry symbolicky odkazujú k prísloviu „memento mori“ (pamätaj na smrť). Toto latinské príslovie je známe dodnes a pomocou stále živej symboliky je divák vyzvaný k premýšľaniu o svojej vlastnej smrteľnosti. Na druhej strane, autorove plastiky hovoria o ľudskej potrebe rekonštruovať minulosť a následnej snahe ju konzervovať v najrôznejších podobách. Zároveň teda ide o snahu dosiahnuť pomyselnú alebo kolektívnu nesmrteľnosť.Text: Patrik Krajčovič / kurátorFoto: Peter Lančarič Chod Galérie Výklad na rok 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.