Konečne karavan – poľský,... ale náš ( 1998 – 2000 ) Nebola to ani vtedy lacná záležitosť a tak sme sa rozhodli pre kúpu staršieho. Podarilo sa nám na inzerát zohnať „malého Poliačika“ (N 126 ). Majiteľ, doktor z chirurgie, bol rád, že sa ho zbavil, lebo už bol na dôchodku a kempovanie ho prestalo baviť. Karavan bol zachovalý, no aj tak sme ho pristavili kamarátovi do garáže, aby všetko po technickej stránke skontro-loval. Skontroloval ozaj všetko. Čo bolo treba namazať, to namazal, čo bolo treba vymeniť to vymenil. Zabudol však on aj my na jednu podstatnú vec a tou boli pneumatiky. Neviem dnes povedať, aké boli staré, faktom však je, že na ceste do Chorvátska nás pri prvej jazde zradili. Stalo sa to niekde za výjazdom z diaľnice na území Slovinska. Najhoršie bolo, že praskla pneumatika „do cesty“. Bol som vtedy pol roka po operácii a tak výmena pneumatiky, keď okolo vás svištia autá, nebola žiadna sranda. A k tomu ešte fakt, že potrebné náradie je na dne kufra auta! Takže najprv z kufra všetko von, vyložiť to na lúku pri ceste, vybrať náradie a šup sa do roboty. Pot mi stekal po celom tele, viac od hrôzy ako od námahy. Nakoniec sa dobrá vec podarila, všetko, čo bolo vyložené na lúke putovalo naspäť do kufra a my sme sa pohli ďalej. Asi po 500 metroch sa situácia zopakovala a to isté nám spravila aj rezervná pneumatika. Boli sme zúfalí, manželka sa chcela vrátiť domov, sadla si na pätník a plakala. Našťastie sme v blízkej dedine našli ochotného pána v malom súkromnom servise, ktorý nám pneumatiku vymenil. Neskoro večer sme šťastne dorazili do Puly, cieľa našej cesty. V kempe Stoja sme našli pekné miesto a konečne po útrpnej ceste zaparkovali. Hneď druhý deň ráno som išiel do servisu a kúpil dve nové pneumatiky. Dovolenka to bola pekná, už ju nenarušila žiadna nepríjemnosť. Napriek tejto príhode sme naň nezanevreli a zažili sme s ním veľa pekných zážitkov. Aby som nezabudol, všetko vnútri bolo červené. Ešte aj strop bol potiahnutý červenou látkou. Naši kamaráti mu preto hovorili, že je to „erotikon“. Bol naozaj malý a spanie v ňom bolo akurát pre dvoch. My sme však boli už traja a tak syn častokrát spal na nepohodlnej prístelke. Hlavné však bolo, že sme boli v suchu a mohli sme byť v prírode aj za dažďa. Poskytol nám prístrešie po niekoľko sezón a my, stále nespokojní, sme začali rozmýšľať o jeho výmene a kúpe niečoho väčšieho. Skontaktovali sme sa s jedným pánom z Prahy, ktorý dovážal staršie prívesy z Nemecka a Holandska. Ten nám ponúkol viacero možností, jednou z nich bol aj karavan Caravelair, francúzskej výroby. Stál v kempe vo Furth im Walde a tak sme si ho išli najskôr pozrieť. Zachovalo sa nám málo fotografií, preto prikladám ilustračné foto tohto typu prívesu.