Možno budem príliš osobný. Emócie mnou lomcujú viac ako by som si prial. Článok Zuzany Petkovej o Zlatici Kušnírovej ma zastihol v čase, keď som v dojmoch z udalostí posledného týždňa sedel v rozbiehajúcom sa vlaku do stanice Apatia. Stihol sa vyskočiť. Ten článok ma k tomu jednoducho prinútil. Posolstvo, ktoré táto (ako sama vraví „jednoduchá žena“) šíri, je neuveriteľne intenzívne. Nikto iný, s výnimkou ostatných rodinných príslušníkov Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka, také silné posolstvo nevydá. Môžeme sa snažiť akokoľvek, ale mandát blízkej rodiny je najväčší. Trauma matky, ktorá sa pred viac ako mesiacom tešila na svadbu svojej dcéry a namiesto toho chodí do márnice obhliadať jej mŕtve telo, sú pre niekoho, koho takáto hrozná skúsenosť obišla, nepredstaviteľná. Napriek tomu Zlatica Kušnírová chodí medzi ľudí. Stretáva sa s nimi, rozpráva. Inšpiruje ich k tomu, aby neustávali v aktivite. Aby nezabudli na Jána a Martinu a na hodnoty, za ktoré bojovali. Chodí na stretnutia a dáva ľuďom podporu. Žena, ktorá ju teraz potrebuje najviac. Zlatica Kušnírová – človek milión a zároveň niekto, kto má v sebe toľko sily a pravdy ako málokto z nás. Rovnako ako iná matka, ktorá v minulosti zažila niečo veľmi podobné. Rovnako ako Anna Remiášová. Moja mama sa taktiež volá Zlatica a je z tej istej sorty ako pani Zlatica Kušnírová. Neviem a nechcem si predstaviť ako by konala, keby sa niečo podobné stalo mne alebo mojím dvom sestrám. Pravdepodobne by však rovnako chodila medzi ľudí. Zúrila by, kričala, dovolávala by sa spravodlivosti. Lebo také sú matky, ktorým niekto siahne na deti. A tak to má byť. A čo my ostatní? Odkaz Zlatice Kušnírovej je jasný. Nevzdávajme sa. Nedopusťme, aby sme sa opätovne nechali učičíkať opakovanými klamstvami o úspešnom príbehu Slovenska, ktoré šíria politické elity, pozorujúce Slovensko cez okná drahých limuzín. Úspešné krajiny totiž vyzerajú úplne inak. Nebuďme apatickí k tomu, čo sa deje okolo nás. Keď zbadáme krivdu, neodvracajme zrak. Dožadujme sa spravodlivosti. Dôverujme rozumu, no nezabúdajme na srdce. Počúvajme ho a riaďme sa ním. Dejiny sa opakujú a my sa nevieme poučiť. Nenechajme sa opätovne znormalizovať. Dlžíme to pani Zlatici i pani Anne. Dlžíme to všetkým matkám. ZdieľanéThe post Zlaticiam. appeared first on Daniel Rabina.