Voľba silných politických predstaviteľov v zmysle egocentrizmu či narcizmu je typická mnohým národom. Prečo je tomu tak? Čím nás tak lákajú? Vo voľbách vyhrávajú spravidla politici so sebavedomým vystupovaním, charizmou a výbornou sebaprezentáciou. Uvedené atribúty sú mimoriadne príťažlivé, a preto je značná časť obyvateľstva schopná prehliadať aj nízky morálny štandard, viaceré kauzy či škandály daného politického predstaviteľa. Prečo je sebavedomie politika, jeho výzor či „mačovská“ rétorika dôležitejšia ako reálne skutky alebo etika konania? Čím to je, že si radšej zvolíme narcistického vodcu s pochybnou minulosťou než menej výrazného človeka s predpokladom k prosociálnemu konaniu? Podobné otázky si už neraz kládli mnohí psychológovia, sociológovia či politológovia. Výbornú analýzu vyššie uvedeného problému podal nemecko-americký psychológ a psychoanalytik Erich Fromm (1900-1980), predstaviteľ humanistickej psychoanalýzy. Jeho svetoznáme diela ako Umenie milovať, Anatómia ľudskej deštruktivity či mnohé ďalšie, patria ku klenotom psychológie. Fromm predpokladal, že odpovede na tak náročné a komplexné otázky (ako je otázka položená v nadpise) možno nájsť iba v prípade, že dôsledne spoznáme jadro ľudskej osobnosti. Pre tento cieľ je dôležitý pohľad na evolúciu, ktorý odhalí základ človeka v tej najväčšej hĺbke. Evolúcia vytvorila slobodu Erich Fromm vychádzal z presvedčenia, že naše sebauvedomenie vytvorené v procese evolúcie postavilo jednotlivca pred voľbu vlastnej aktivity (1). Človek nepodlieha pudových reakciám a sám si určuje, ktoré potreby uspokojí a aké reakcie vykoná. Stáva sa slobodným, stáva sa tvorcom života. Negatívnym dôsledkom tejto slobody v (najmä modernej) spoločnosti však zostáva pocit neistoty, bezmocnosti či úzkosti. Človeka nevedú inštinkty ako zvieratá, ani nemá návod na život či na správne rozhodnutia. Tento stav prináša otázky o zmysle života, nárast strachu a submisivity. Existencia človeka sa stáva problémom, ktorý musí vyriešiť, a pred ktorým nemôže uniknúť (2). Riešenie nášho existenciálneho problému a problému slobody má podľa Fromma svoju pozitívnu aj negatívnu podobu. Prvou možnosťou je riešenie progresívne (pozitívne) spočívajúce v rozvoji všetkých ľudských síl a ľudskosti v sebe (1). Fromm vyzdvihuje ako progresívne riešenie a kladie na prvé miesto sebarealizáciu dosiahnutú aktívnym vyjadrením citových a intelektuálnych potencialít. V tomto kontexte spomína najmä sebanaplňujúcu prácu a lásku. Keď je človek schopný v práci naplniť všetky svoje vlohy, a je schopný milovať seba aj iných, miznú pochybnosti o svete aj o zmysle života (2). Druhou odpoveďou na otázku existenciálneho problému a problému slobody je odpoveď regresívna (negatívna) (1), ktorá nastáva ak ekonomické, spoločenské alebo politické podmienky neposkytujú základ pre realizáciu individuality a zo získanej slobody sa stáva neznesiteľné bremeno. Objavujú sa mohutné tendencie k podrobeniu sa či konformite s ostatnými. Človek radšej prestane byť sám sebou, vnútorne si osvojí model osobnosti, ktorý ponúkajú kultúrne vzory, a stane sa takým, ako sú ostatní (napr. materializmus, povrchné sebavedomie atď.). Vďaka konformnému jednaniu mizne strach z vlastných rozhodnutí a existenciálnej neistoty. Typickým je aj vyhľadávanie akéhokoľvek vzťahu k ľuďom alebo svetu, kde je predpoklad k zníženiu existenciálnej neistoty (2). Takýto vzťah môže zabezpečiť práve silný vodca. Silný politický vodca Ťarcha vlastnej slobody vedie jedinca vyhľadávať akéhokoľvek silného politického predstaviteľa, na ktorého by mohol preniesť bremeno svojho života a očakával vyriešenie svojho existenciálneho problému. Osoba nevedome túži, aby sa nemusela rozhodovať sama, aby nemusela riešiť životné dilemy. Očakáva, že ten správny človek, ten správny politik poskytne návod na život a zabezpečí mu šťastie. Platí, že čím je človek v živote neistejší, tým bude naliehavejšie hľadať svojho vodcu. Základným atribútom vysneného vodcu sa však nestávajú reálne intelektové či morálne charakteristiky, ale jeho vystupovanie a sebaprezentácia. Na nevedomej úrovni, osobe žijúcej v neistých časoch imponuje sebavedomo vystupujúci politik; osobe v ťažkých časoch extrémne sebavedomý politik; a osoba žijúca v katastrofálnych podmienkach hľadá mesiáša. Skutočné schopnosti a ciele politika zohrávajú zväčša sekundárnu úlohu. Príklad, ktorý vo viacerých svojich dielach spomína a analyzuje Fromm je Adolf Hitler, v ktorom hľadalo zdecimované Nemecko svojho spasiteľa (3). Z dôvodu vtedajších, mimoriadne náročných spoločenských podmienok, bol enormný dopyt po sebavedomom politikovi (v danom prípade pohybujúcom sa na hranici poruchy osobnosti), ktorý zabezpečí istotu a šťastie národa. Nemusíme však zachádzať ďaleko do minulosti ani zahraničia, aby sme mohli nájsť obdobný príklad. Nástup Vladimíra Mečiara bol zapríčinený podobnými podmienkami. Neisté Slovensko potrebovalo svojho vodcu, a brilantne vystupujúci a sebavedomý Mečiar bol omnoho lákavejší ako iní kandidáti. Bolo by možné uviesť aj ďalšie príklady, avšak s rovnakým výsledkom. Človek ohrozený strachom z neistoty a vlastnej slobody chce zlúčiť svoje individuálne Ja „s niekým alebo s niečím mimo seba samého a tak získať silu, ktorá vlastnému Ja chýba“ (2, s. 114). Voľba enormne silných, mačovských, radikálnych, extrémistických či diktátorských vodcov znamená vnútornú neistotu a stratené Ja jeho voličov. Naopak, voľba vodcov s vysokým morálnym štandardom, znalosťami, primeraným sebavedomím zrkadlí väčšiu istotu a sebavedomie obyvateľstva. Občania krajiny totiž nemusia riešiť svoj existenciálny problém voľbou „diktátora“, ktorý ich zbaví ťarchy vlastnej voľby a rozumu. Čím je jednotlivec neistejší, o to intenzívnejšie bude hľadať radikálneho či diktátorského vodcu. Foto – Shutterstock Záver Neraz sa hovorí, že v politickom prostredí sa vyskytujú ľudia s poruchou osobnosti. Nejedná sa však o žiadnu náhodu. Mnohými ľuďmi sú práve egocentrickí či extrémne sebavedomí jedinci mimoriadne priťahovaní. Samozrejme, na vedomej úrovni nikto nepovie, že volím daného predstaviteľa z dôvodu jeho egocentrickosti a narcizmu, avšak práve tieto vlastnosti bývajú kľúčové. Fromm (3, s. 203) taktiež pohotovo dokladá, že narcistické črty sú mimoriadne atraktívne. Ak je totiž politik „presvedčený o svojich mimoriadnych nadaniach a o svojom poslaní, bude preňho ľahšie presvedčiť veľké publikum“. Jedinou možnosťou ako sa vyhnúť voľbe „silného“ vodcu je sebavedomý a aktívny národ. Pokiaľ sa sami ľudia nebudú báť žiť, nebudú báť robiť vlastné slobodné rozhodnutia a budú veriť, že sú sami strojcami svojho šťastia, nebudú hľadať prehnane sebavedomého a v konečnom dôsledku deštruktívneho vodcu. Zdroje Fromm, E. (1967).Člověk a psychoanalýza. Praha: Nakladatelství Svoboda. Fromm, E. (2014).Strach ze svobody. Praha: Portál. Fromm, E. (2019).Anatómia ľudskej deštruktivity. Citadella. Príspevok Voľba silných politikov znamená našu slabosť je zobrazený ako prvý na Politická psychológia.
Knapísaniu [] Príspevok Hlasovanie v NR SR je zobrazený ako prvý na Slovensko bez politikov.
prejsť na článokPosledné [] Príspevok Farizeji! je zobrazený ako prvý na Slovensko bez politikov.
prejsť na článokNa [] Príspevok Liek za 2 mil. € je zobrazený ako prvý na Slovensko bez politikov.
prejsť na článokTak [] Príspevok Pád vlády je zobrazený ako prvý na Slovensko bez politikov.
prejsť na článokVzhľadom [] Príspevok Výzva na podporu je zobrazený ako prvý na Slovensko bez politikov.
prejsť na článok