ROZPRÁVAŤ, ČI NEROZPRÁVAŤ „Je to vyprahnutá zem, úplne rovná, nikde ani len náznak terénu. Je zamračené, tmavo. Som tam sama. Je jedno kam pôjdem, aj tak nikam nedôjdem. Môžem len chodiť a chodiť, nikoho, ani nič nestretnem. Som tam uväznená. Nedá sa odísť, ale nedá sa tam ani existovať. Nedá sa ani len hnevať, lebo nie je na čo. Mám smäd, ale nie je tam voda. A tak len chodím a chodím. Som tam sama. Je to prázdnota, ničota. Je to zúfalé, jediné čo mám, je malá nádej, že to niekedy bude inak.“ Aj takto môže vyzerať vnútorný svet niekoho, kto nemal možnosť adekvátnej rodičovskej vnímavosti a reakcie ako malé dieťa. Niekoho, kto prirodzene túžil a snažil sa o kontakt, ale nebolo mu to dopriate. Niekoho, koho to prenasleduje celý život a znemožňuje mu to tvoriť uspokojivé, ak vôbec nejaké vzťahy. Niekoho, kto príde na psychoterapiu, ako na jednu z nádejí pre lepší život. Bežne si psychoterapiu, konkrétne psychoanalýzu predstavujeme ako rozhovor dvoch ľudí – terapeuta a pacienta. Čisto intelektuálna, či verbálna aktivita. Väčšina z nás má predpojatosť, že psychoanalytik sa neustále vracia k detstvu a nič iné nerobí, iba rozoberá a rýpe sa v tom, čo sa nám v minulosti stalo. Ešte v extrémnejšom prípade je to presvedčenie, že psychoanalyticky orientovaného terapeuta zaujíma iba sexualita a každá interpretácia zahŕňa aspoň jedno vyskloňovanie slova penis. Áno, psychoanalýza používa myslenie a slová. Chybou je ale myslieť si, že slová využíva v intelektuálnej, či racionálnej rovine. Už Freud formuloval, že myšlienky a myslenie majú svoj pôvod v zvládaní frustrácie. Myslenie je priamo prepojené na naše emočné prežívanie. Malé dieťa prežíva každý emočný zážitok ako niečo nepoznané až desivé. Na to, aby sa ho naučilo spracovať, aby sa adaptovalo na frustráciu, ktorá z neho plynie, potrebuje ho najprv stráviť. Samé to ale nevie, potrebuje na to matku. Ak má matka dostatočnú emočnú kapacitu, automaticky prijíma pocity dieťaťa, ustojí frustráciu a vyjadrí to späť voči nemu tak, aby to ono bolo schopné prijať. Týmto si dieťa vyvinie pocit zmysluplnosti bytia, schopnosť symbolického myslenia a taktiež žiadúcu úroveň zvládania frustrácie. Voláme to kontejnovanie, keď matka/psychoterapeut pochopí a uchopí vnútorný svet dieťaťa/klienta a sú schopní to vyjadriť tak, aby to mohlo dieťa/pacient prijať. Inými slovami, menia toxický obsah na netoxický, alebo surové na stráviteľné, či pocity do zmysluplných zážitkov. Nevedomé sa stáva vedomým, symbolické myslenie sa rozvíja, tolerancia na frustráciu sa stabilizuje. Tak ako je matka pri zrode myslenia, psychoanalytik pomáha reorganizovať, keď sa to nepodarilo. Príklad v úvode ukazuje, že táto žena nemala veľké šťastie na matku s dostatočnou emočnou kapacitou z rôznych dôvodov. Možno to bola depresívna matka, možno mala nejaký handicap, možno bola týraná, isté je, že nebola emočne dostupná. Matka a nikto iný nebol schopný pocity tejto ženy, ako malého dieťaťa, reflektovať a spracovať. Stále sú desivé a nepochopené. Zostala s nimi sama. Bez adekvátneho vysvetlenia, či prijatia nemali možnosť vytvoriť zmysluplný celok a ona nemala možnosť si vybudovať dostatočnú frustračnú toleranciu. Každý podnet, nezávisle na jeho kvalite a sile, je silne ohrozujúci. Zostali ako také torzá vo vnútri, silne deštruktívne orientované. Takýto vnútorný svet nemusí nutne znamenať, že sedí zatvorená doma, neschopná aktivity. Naopak, možno toto oslabenie vykompenzovala silným intelektom a zažíva pracovný úspech a je enormne efektívna a pracovitá. Problémom ale zostávajú vzťahy a vnútorné šťastie, či sloboda. Zažíva sa ako prázdna. Akokoľvek sa to snaží vykompenzovať, skôr či neskôr narazí na tú prázdnotu, kde je sama a vydesená rovnako ako keď bola malé dieťa bez adekvátnej odozvy. Prázdnota je jediné miesto, ktoré pozná a paradoxne je najmenej ohrozujúce. Nechce tam byť, ale nemôže byť inde. Psychoanalýza je v skutočnosti veľmi neverbálna. Áno, používa slová, ale na sprítomnenie emócií a vzťahu, ktorý sa odohráva v miestnosti. Spomienky z detstva nepriamo využíva na porozumenie kontextu života. Tak ako mama prežíva a popisuje realitu svojho dieťaťa, a tým mu umožňuje porozumieť jeho vnútornému svetu, tak psychoanalytik postupne a opatrne vstupuje do vnútorného sveta svojho klienta. Rady a ponaučenia, ako forma slov sú nepoužiteľné, priam kontraproduktívne. Každý je jedinečný, naše vedomé aj nevedomé myslenie sa vyvíja iba vo vzťahu s druhou osobou, pre každého inou. Ako by nám mohli stačiť rady, či poučky, ktoré fungujú niekomu inému? Tak ako každé dieťa má svoj vlastný režim, tak ako mama rozpoznáva plač svojho dieťaťa, vie, čo ho upokojí a čo ho spraví nespokojným, tak aj každý klient má svoj vlastný svet a prežívanie. Byť v psychoanalýze je dobrodružstvo, je to ako dostať druhú šancu narodiť sa. Klient nás sám pozýva do svojho vnútorného sveta, často temného. Ak z toho máme strach a vyťahujeme seba a aj jeho von, tak ho vlastne odmietame. On sa utvrdí v tom, že je neprijateľný taký aký je a zostáva pri svojej, zrejme nie príliš funkčnej, organizácií myšlienok. Akokoľvek dobre to terapeut myslí – dávať nádej a povzbudzovať nespôsobí zmenu. Nemôže to totiž ovplyvniť organizáciu nášho vnútorného sveta. Nedotýka sa ho to. Je to iba nadstavba bez porozumenia a zmysluplnosti. A to je iba intelektuálna hra. Predstavte si, že by psychoterapeut tej žene povedal niečo povzbudivé, koniec koncom, je to lákavejšie ako ponoriť sa do smutnej a beznádejnej krajiny, ktorú popisuje: „Vyjdite von a pozrite sa ako je tam krásne. Sú tam ľudia, čo Vás majú radi, máte dobrú prácu, ste úspešná. Nemusíte v tom svete zostávať.“ Alebo ešte inak: „Ste krásna a milá žena, ste dosť silná na to, aby ste sa mali lepšie.“ Nepriamo jej tým hovorí, že zlyháva, že je nežiadúca, že jej okolitý svet neverí a že ju ani nechce vidieť. Svojím spôsobom ju nahovára na to, aby ignorovala samu seba, poprela to alebo odštiepila a zamerala sa na niečo iné. To by mohlo fungovať dočasne, ale tá prázdnota tam stále zostáva, a kompenzácie veľmi skoro prestanú fungovať. Klientka zostane oklamaná, nepochopená a osamelá. Nič sa nezmení na vnútornom prežívaní, iba umocní obranu voči vonkajšiemu svetu a svoje presvedčenie, že je beznádejný prípad. Psychoanalýza je, keď sa s klientom ponoríme do jeho najväčšej temnoty, či prázdnoty, precítime to, znesieme frustráciu a vrátime obsah späť v prijateľnejšej podobe. Necháme sa zničiť a zároveň to prežijeme obaja. Samotné ponorenie, byť neverbálny, nestačí. To by sa klient mohol stratiť v neistote. Zostať iba v neverbalite, znamená zostať v zážitkoch bez významu. Tie sú ohrozujúce, symbolické myslenie nemôže nastať. A tak psychoanalytik ponúka vlastnú schopnosť precítiť a verbalizovať, ponúka termíny, slová a metafory na vyjadrenie toho vnútorného, niekedy až chaosného sveta. Tým klienta učí podobne ako rodičia učia dieťa uchopiť svoje oddelené zážitky a zmeniť ich na zmysluplné významy. Učí klienta verbalizovať neverbálne, organizovať a tvoriť zmysel. Vstúpi do toho opusteného a beznádejného sveta, zažije ten strach a frustráciu, pomenúva obsahy, prepája jednotlivé emócie a objekty, až vytvára väčšiu kapacitu mysle, lepšiu adaptáciu na frustráciu a porozumenie seba samému. Je zrejmé, že toto by nešlo iba pomenovaním zvonku a zároveň by to nešlo iba ponorením sa do klientovho vnútra. Je to delikátna kombinácia oboch – precítenia a pomenovania bez podsúvania vlastných strachov, úzkostí, hnevov a iných tém. Psychoanalytik nie je na stretnutí za autoritu, je súčasťou spoločného priestoru, kde sa toto všetko môže odohrať. Tak ako matka musí byť prítomná a prístupná pre dieťa, psychoterapeut musí byť prítomný a prístupný pre klienta. Je to naozaj veľké dobrodružstvo, dráma aj úľava! Vitajte vo svete prenosu/protiprenosu, projektívnej identifikácie, interpretácie a kontejnovania – jedným slovom v psychoanalýze. Autor: Daniela Březnová, www.reverie.sk The post Rozprávať, či nerozprávať appeared first on Daniela Březnová - psychológ, psychoanalýza.
Prvé slová vysloví dieťa vo veku okolo 12 mesiacov. Po tomto veku sa od seba deti, čo sa týka rozvoja reči, často líšia. Niektoré sa učia rozprávať rýchlejšie, iné pomalšie. Ak sa vaše batoľa nie a nie pustiť rozprávať, môžete rozvoj jeho reči podporiť.
prejsť na článokNedávno som stretol jedného starca. Jeho tvár bola ošúchaná a vrásky na nej by dokázali rozprávať príbehy stoviek dobrodružstiev. Jeho oči žiarili a v nich sa odrážala múdrosť celého sveta.Keď som sa ho spýtal na jeho tajomstvo šťastného a úspešného život
prejsť na článokhttps://www.lifekoucing.sk/wp-content/uploads/2019/08/01_naladte-sa-na-seba.mp3 O mojich pohnútkach napísať Knižku, s ktorou sa dá žiť píšem v úvode knihy. Môžete si to vypočuť v podaní Roberta Rotha, ktorý nahral ukážky z knihy. Je to síce zvláštne, že
prejsť na článokPriama metóda výučby anglického jazyka, veľmi efektívna pri nižších úrovniach. Lekcie sú vedené výlučne v anglickom jazyku a študenti začínajú rozprávať od prvej hodiny. Táto medóda je založená na neustálej interakcii medzi študentom a lektorom vo forme o
prejsť na článokNaučiť deti od plienok nie je jednoduchá úloha. Existuje množstvo tipov a trikov, ktoré majú mamičky už vyskúšané, a podávajú si ich ako osvedčené rady. Každé dieťa je však individuálne, a tak odpoveď na otázku, kedy začať s odplienkovaním a akú metódu s
prejsť na článok