NIE JE TÉMOU, ČI MÁME STRACH, ALE TO, AKO S NÍM NARÁBAME Sme svedkami toho, ako sa svet otočil naruby. Niektorí to vidia ako koniec sveta; iní v tom vidia príležitosť na zmenu; niektorí sa tvária, že sa nič nedeje … snažíme sa s novou situáciou vysporiadať, uchopiť ju nejak. V snahe vrátiť svet do starého normálu (niečoho, čo je pre nás bezpečné, lebo je to známe) sa obetujeme pre našich rodičov a prarodičov; počítame, koľkí už umreli a koľkých sme zachránili, ako pokus mať aspoň niečo pod kontrolou. Súčasne sa vzdávame novej budúcnosti: ekonomicky ale aj psychologicky – traumatizujeme čerstvo narodených, ktorí sa dnes rodia ako v totalitnom režime – matka rodí sama a dieťa jej je odobraté, pričom je vedecky dokázané akú traumu to spôsobí dieťaťu. Robíme veci, nad ktorými budeme neskôr krútiť hlavami, ale nevieme to inak … robíme to najlepšie ako vieme. Nie je otázkou, či strach máme, ale to ako s ním zaobchádzame, aké mechanizmy na jeho zvládanie používame. Áno, tie nevedomé. Len tak mimochodom, viac ako 95% nášho konania je nevedomého a vedome si to len nejak odôvodníme. V skutočnosti je to veľmi frustrujúce zistenie, pretože náš pocit kontroly sa tým dostáva do kategórie „Ilúzia“. Ale späť k bežnému životu – máme ho pekne uprataný, veci sa nám nejak dejú a zrazu bum … neznámy vírus a všetko je inak. Nepriateľ sa objavil a vytvára sa situácia, ktorá je veľmi ohrozujúca a neistá! Žijeme americký katastrofický film, konšpiračné teórie sa chrlia rýchlosťou svetla, nastala obroda dobrého vtipu … Naše prežívanie a správanie je v absolútnom chaose a tak sa veľmi rýchlo ukazuje v extrémnejšej podobe. Musíme s tým niečo spraviť! Rozumieť tomu, mať to pod kontrolou. Siahame po zbraniach, ktoré sú možno už dlho odložené v kúte, alebo intenzívne využívame tie, ktoré nám normálne ako tak fungujú … Čo to robíme? Prečo to tak robíme? Prečo situáciu vnímame tak, kým niekto iný úplne inak? Čo sa to stalo so svetom, v ktorom sa dalo nejako vyznať? Tam, kde je príliš emócií, nie je možné myslieť. Vtedy nastupujú naše automatizmy, ktoré nám rýchlo poskytujú riešenie, ako sa zbaviť strachu, ktorá ide z potencionálneho nebezpečenstva. Tak ako automaticky strhneme volant, keď je na ceste prekážka, tak reagujeme aj na vznikajúcu neistotu, či úzkosť. Tak, ako každý z nás má nevedomie, tak každý z nás používa obranné mechanizmy. Rozdiel je iba v tom, aké obrany používame, kedy a ako sme schopní nad nimi uvažovať. Je ich celá škála a používame ich nevedome. Zvyčajne ich nedokážeme rozpoznať, či porozumieť im u seba. Vtip, racionalizácia, intelektualizácia, potlačenie sú tie zdravšie z nich („nebojím sa, pretože nie som v ohrozenej skupine… ). Štiepenie, popretie, či projekcia do druhých sú tie menej zrelé („oni sú tí zlí, a zaslúžia si to“ alebo „mňa sa to vôbec netýka“). Dnešná realita je extrémna hneď z viacerých pohľadov. Nekontrolovateľnosť nami osobne, ale aj vyššími entitami, strach zo smrti, strach o vlastných rodičov, potencionálny nepriateľ je všade naokolo, ja ako možný zdroj nákazy a následné pocity viny, sociálna izolácia, strata súkromia, obmedzenie slobody pohybu, nedostatok bežne dostupných surovín, zmena každodennej rutiny, znížený komfort … s jedným spoločným menovateľom – neistota v tom čo sa stane, ako sa to stane a hlavne či a kedy to skončí. Nepoznáme odpoveď, nepoznáme riešenie. Snažíme sa zvládnuť úzkosť s nástrojmi, ktoré sú nám k dispozícií. To ako túto neistú situáciu zvládame záleží na tom, aké mechanizmy prežitia sa nám osvedčili v našej dávnej minulosti – áno, keď sme boli bábätká. Predstavme si malé dieťa, ktoré je plne závislé od svojej mamy. Tiež zažíva podobné obavy, je bezmocné. Niečo cíti, nevie to definovať. Cíti existenčný strach, cíti úzkosť, že už nebude. Jeho jediným kontaktom s realitou je mama. Mala by ho chrániť a zároveň mu ju „dávkovať“ tak, aby ju uniesol. Nie vždy je však mama plne k dispozícií a potom si dieťa musí nájsť vlastné spôsoby ako sa vysporiadať so situáciou, pretože bezmocnosť sa nedá vydržať dlhodobo. Obranné mechanizmy sú výsledkom rannej skúsenosti, ktorá sa stala ešte predtým, než sme mali dostatočne vyvinutú reč alebo kognitívnu schopnosť mentalizovať a tak vytvoriť zmysluplný kontext udalosti. Kapacita rodiča vnímať potreby svojho dieťaťa a hlavne ich uspokojiť, je hlavný nástroj k tomu, aby sme neskôr v živote zniesli neurčitosť vonkajšej reality a určitú dávku bezmocnosti v tom. Vnímavý rodič vie s dieťaťom jeho úzkosti prežiť a upokojiť ho a dať mu tak dôveru v dobrý koniec, že aj keď je svet neistý, plný pochýb, nemusí realitu poprieť, lebo to prežije. Dôveru, nie istotu! Jedným z cieľov zdravého vývinu je akási vnútorná integrácia …. poznanie a prijatie toho, že sme aj dobrí aj zlí súčasne. Nie sme ani ideálni, ale ani nie najhorší. Zážitok, že existuje naše vnútorné prežívanie a potom nejaká externá realita, že my nie sme strojcom externého a externé nemôže úplne pohltiť nás. Nesie to zo sebou úľavu – nemôže nás zničiť tá zlá entita, ale aj smútok – musíme opustiť svet superhrdinov, idealizovaných objektov. Tam, kde nie sú úhlavní nepriatelia, nie sú ani superhrdinovia, a naopak. V stresových momentoch ale aj tá najzdravšia osobnosť prepadne do mentálneho stavu, kedy je nutné nadobudnúť kontrolu štiepením, či projektívnou identifikáciou. Ja som dobrý, oni sú zlí. Alebo ja som zlý a oni sú dobrí. Alebo títo sú zlí a hentí sú dobrí. Pre niekoho trvalý stav, pre iných momentálny prepad, kým sa stabilizujú do pôvodného stavu. Je tu aj tretia možnosť a to rast – možnosť posunu do stavu integrácie s porozumením, čo je na tej situácii také ohrozujúce a tým aj väčšou kapacitou zvládnuť ďalšiu neistotu. Možno by sme sa na vírus mohli pozrieť symbolicky – momentálne je to niečo veľmi zlé, náš nepriateľ, máme pocit, že ničí nás, našich blízkych, celé ľudstvo. Ale uvedomenie a upokojenie sa, že on tu s nami bude už navždy, nebude priateľský, ale nebude ani ničiteľ všetkého, je niečo, čo môžeme v danej chvíli volať integráciou. Prijať našu slabosť, ale zároveň nerezignovať na seba, nehanbiť sa za to, či dokonca neobviňovať sa. Jeden z najvýznamnejších psychoanalytikov Wilfred Bion hovorí o negatívnej kapacite človeka, keď osoba je schopná zotrvať v neistote, mystérií, pochybnostiach bez nutkania siahať po faktoch a dôvodoch. Je to kapacita, ktorá určuje, do akej miery sme schopní sa vyhnúť ilúzii, že sme schopní riadiť neriaditeľné. Hovorí, že ak nie sme schopní (tak ako príroda neznáša vákuum), tolerovať prázdny priestor, snažíme sa ho zaplniť niečím. Intolerancia frustrácie, nechuť byť ignorovaný, nechuť mať prázdny priestor, nás stimuluje k predčasným a nezrelým túžbam priestor zaplniť. Ak je to neznesiteľné, radšej si vyberieme tragický alebo nejaký koniec, než zotrvať v neistote, ako to dopadne. Takže zjednodušene povedané, snažíme sa získať aspoň akú takú kontrolu nad situáciou. Tí, čo bežne unikajú do práce, zrazu strašne veľa pracujú; tí, ktorí potrebujú fyzickú aktivitu, sú vzorom pre všetkých ostatných, ktorí leňošia; tí, ktorí využívajú sociálne siete sú tam momentálne non-stop, niektorí sú ponorení v konšpiračných teóriách, iní sledujú grafy a štatistiky … zbavujeme sa pocitu bezmocnosti a prvoplánovo siahame po tých mechanizmoch, ktoré sa nám osvedčili v minulosti, aj keď nie sú pre nás nutne prospešné. Slúžia ale tomu, aby sme neprepadli úzkosti a vytvorili ilúziu kontroly nad situáciou, opäť cítili istotu. Zaplníme prázdny priestor. Možno to tak nemusíme spraviť. Môžeme využiť priestor, ktorý sa ponúka, kreatívne. Toto je moment, ktorý bežne vzniká na psychoanalytických sedeniach – môžeme sa zastaviť a sledovať, ako so situáciou zaobchádzame. Platí teda, že „Každá kríza ponúka možnosť osobného rastu.“? Ale ako na to? Keď sa zamyslím nad tým, ako to funguje v psychoanalytickom procese, odpoveď sa mi zdá zrejmá a to v podobe sebaskúmania, odhaľovania vzorcov, nevedomých fantázií a konfliktov v bezpečnom priestore. Na sedenia sa zvyčajne dostaneme, lebo sme v nejakej kríze, niečo nefunguje, sme z toho vyčerpaní. Počas intenzívnych stretnutí sa vytvára intímny priestor a fokus, a postupne sa aktivuje prežívanie a správanie v zhustenej podobe … niečo, čomu vonku nevenujeme pozornosť, pretože máme svet okolo seba nejak „naorganizovaný“. Zdá sa nám, že sa tie veci dejú, že je to osud, alebo proste smola … deje sa to mimovoľne, mimo našu vedomú vôľu … „mám veľa práce, pretože to tak odo mňa šéf žiada“, „všetci mi želajú len to najhoršie“, „zakaždým ma priateľ opustí“, „nikto nevidí, čo všetko pre nich robím“, „ja nemám žiaden problém“ … postupne objavujeme, že tie veci sa len tak nedejú, že sa nám opakujú, pretože máme určité nevedomé presvedčenia, ktoré samozrejme racionálne nedávajú zmysel. Psychoanalýza dáva priestor pre našu schopnosť myslieť a snívať o lepšej budúcnosti symbolicky, vedome, komplexne a trpezlivo. Nie je reálne, že všetci vstúpia do psychoanalytického procesu, ale je možné sa zastaviť a začať aspoň čiastočne pozorovať a skúmať, čo sa to s nami (individuálne alebo aj ako skupinou) deje. Ako na to? Ak máte niekoho, s kým viete vytvoriť bezpečný priestor na rozhovor, tak môžete skúsiť „domáci riadený rozhovor“. Inšpiráciu som našla u nemeckej párovej terapeutky C. Fatia, ktorá vytvorila koncept Dyalog, ako svojpomocný rozhovor pre páry. Dôležité je vyhradiť si čas a priestor, tak, aby Vás nikto nevyrušoval. Ak nemáte okolo seba nikoho, kto je pre Vás dostatočne dôveryhodný, môžete skúsiť aj online rozhovor s inou blízkou osobou. V dnešnej dobe väčšina terapeutov pracuje online, stále ale platí pravidlo zabezpečiť si priestor a čas, tak aby ste neboli nikým rušený. Obaja musia súhlasiť s tým, že sa takýto rozhovor uskutoční. Podstatou je vytvoriť dialóg, v ktorom každý hovorí tomu druhému ako prežíva sám seba a danú situáciu. Naopak, zakázané je obviňovať sa, alebo hovoriť o tom druhom. Otvára to nové možnosti na zvýšenie vzájomnej empatie, blízkosti a porozumeniu seba samého, ale aj toho druhého. Dvojicu môžete vytvoriť partnerskú, alebo kamarátsku. Pokiaľ chcete rozhovor skúsiť s vašim dieťaťom, je to možné, pokiaľ sa dieťa vie verbálne vyjadriť (od cca 10 rokov). S dieťaťom prihliadajte na to, aby bol rozhovor vhodný obsahovo aj emočne pre dieťa, inými slovami – nerobte z detí dospelých, ktorí by mali počúvať a porozumieť vašim dospelým starostiam. V takomto prípade je rozhovor viac zameraný na prežívanie dieťaťa a vy slúžite skôr ako bezpečný a chápajúci prvok pre neho. Rozhovor je ideálne opakovať pravidelne, čím viac sa takto budete rozprávať, tým väčšie porozumenie a blízkosť vzniká. Skúste si dohodnúť presný deň a čas – aj keď to môže znieť banálne, práve toto vytvorí efekt „umelého“ rozhovoru a tým získa na vážnosti. Je to ako s cvičením, pokiaľ si nestanovíte pevný režim, stane sa všetko ostatné dôležitejšie. V rozhovore sa partneri striedajú. To znamená, že sa stanoví čas pre každého (optimálne 15 minút, ale začnite s piatimi a postupne pridávajte). Po 15 minútach (5 minútach pri úvodných rozhovoroch), začne rozprávať druhý partner. Po ďalších 15 minútach, hovorí opäť ten prvý a po ďalších 15 minútach, ten druhý. Takže každý z partnerov má priestor 2x. Pri ďalšom rozhovore sa začne v opačnom poradí. So svojim časom môžete naložiť ako chcete, ale aj keď mlčíte, druhý Vám do priestoru nevstupuje a počká, až kým bude jeho čas. Zásada je dodržať bezpečie rozhovoru, t.j. nezosmiešňovať jeden druhého, nebagatelizovať, neobviňovať a podobne. Máte právo kedykoľvek rozhovor ukončiť, ak by ste sa v ňom necítili komfortne. Pravidlo je, že v momente, keď sa začne s obviňovaním, rozhovor končí. Skúste pri rozprávaní využiť formu voľných asociácií, teda hovoriť to, čo Vás napadne, tak ako Vás to napadne. Možno to znie divne, ale práve týmto spôsobom sa môžete dostať do zaujímavých spojení, ktoré normálne potláčame, alebo si ich nevšímame. Síce navonok nedávajú zmysel, ale vyjadrujú dôležité spojenia v našej pamäti. Na rozdiel od psychoanalytického sedenia tam nie je analytik, ktorý s Vami premýšľa a reflektuje, čo sa deje, na druhej strane, určitá reflexia príde po rozhovore prirodzene aj doma a vycibríte si schopnosť sebareflexie a aj aktívneho počúvania Vášho partnera. Nič nie je trvalé, alebo ako hovorí jedna moja známa – každé čudo tri dni trvá. Bez zľahčovania momentálnej situácie – využime ju na naše sebapoznanie. Autor: Daniela Březnová, www.reverie.sk The post Nie je témou, či máme strach, ale to, ako s ním narábame. appeared first on Daniela Březnová - psychológ, psychoanalýza.
Čo je teda to ľudské dozrievanie a prečo sa bojíme starnúť? Žijeme v spoločnosti zameranej na výkon. Strach máme z toho že už ho nebudeme môcť podávať taký ako sa očakáva. The post Zrelosť appeared first on Kouč Vitaja.
prejsť na článokPozývame vás na prednášku Zoči-voči svojim démonom. Strach a hnev v živote muža. v rámci konferencie Mužom.sk 2022 v DoubleTree The post Prednáška na tému Zoči-voči svojim démonom. Strach a hnev v živote muža. 24.9.2022, Bratislava appeared first on Reáln
Myslím, že všetci sme sa stretli s pocitom, keď niečo veľmi chceme. Na tom, že niečo chceme nieje nič zlé. Ak sa však k tomu chceniu pridruží úpenlivosť, úzkosť a strach že by sme mohli nemať (čokoľvek čo chceme ), tak má chcenie vibráciu nedostatku. Vys
Vo svojej praxi sa stretávam s tým, ako si ľudia myslia, že musia byť neustále silní, aby mohli byť nezávislí a nezraniteľní. Pochopiteľne, bez sily cítime strach, slabosť a dokonca aj beznádej. Skutočná sila však pochádza z toho, že si uvedomujeme svoje
prejsť na článokAj Vy pociťujete vo svojom živote strach? Neviete si s ním poradiť? Tu je zopár tipov, ako na to.