Vďaka vývoju svetového futbalu v posledných štyroch desaťročiach si dnes pri vyslovení spojenia profesionálny futbalista predstavíme mladého muža s rozprávkovými príjmami, vďaka ktorým môže, ak nemá sklony k hazardu, celoživotne zabezpečiť svoju rozvetvenú rodinu a niekoľko generácií potomkov. K priekopníkom zavedenia profesionalizmu v športe a obzvlášť vo futbale patrilo i medzivojnové Československo. Najmä skupina hráčov, ktorá sa v roku 1934 zaslúžila o zisk striebornej medaily na majstrovstvách sveta, v tejto oblasti patrila spoločne s filmovými hercami a herečkami a niektorými protagonistami individuálnych športových odvetví k najpopulárnejším celebritám. Hoci boli oficiálne futbalovými profesionálmi, všetci chodili popri futbalových tréningoch aj do civilného zamestnania, ktoré pre nich predstavovalo hlavný zdroj príjmov. Finančné odmeny vyplácané klubmi na základe ich profesionálnych zmlúv im síce celkové zárobky zvyšovali v porovnaní s priemerom populácie na nadštandardnú úroveň, no na celoživotné zabezpečenie sa po športovej kariére im absolútne nestačili. Život futbalistu medzivojnového obdobia sa od života jeho nasledovníkov v 21. storočí výrazne líšil. Majstrovský tím Slávie z roku 1913. Anglický boj o profesionalizmus Profesionálny futbal sa zrodil podľa očakávania v krajine, ktorá dala svetu jeho modernú podobu, teda v Anglicku. V 80. rokoch 19. storočia tu začali popri kluboch z Londýna a juhu krajiny, za ktoré hrávali prevažne aristokrati, vznikať kluby zakladané majiteľmi fabrík či inými podnikateľmi, ktoré sa sústreďovali prevažne v severnom Anglicku. Práve podnikatelia veľmi rýchlo odhalili skrytý komerčný potenciál futbalu. Vďaka jednoduchým pravidlám a prístupnosti – keďže ihriská nevyžadovali žiadnu náročnú infraštruktúru okrem rovnej, pokiaľ možno trávnatej plochy – prenikal futbal zo svojich aristokratických koreňov do najširších vrstiev anglickej spoločnosti, kde sa stával športom číslo jeden. Továrnici a biznismeni pochopili, že podporou úspešného klubu dokážu zvýšiť svoju spoločenskú prestíž či obľúbenosť u zamestnancov. Do ich radov chceli angažovať najlepších futbalistov, pričom veľká väčšina už vtedy patrila nie k dobre zabezpečeným aristokratickým gentlemanom, ale k proletariátu. Na rozdiel od kolegov z radov šľachty si však nemohli dovoliť odchádzať z práce a hrávať bez istých finančných kompenzácií, ktoré im začali majitelia vyplácať. Anglická Futbalová asociácia (FA) však svojim klubom zakazovala platiť za hranie futbalu. Z toho dôvodu futbalu v Anglicku začal hroziť konflikt a rozštiepenie na profesionálny a amatérsky šport, združený v odlišných organizáciách. Napokon však vo vedení FA prevládli realisti a v záujme zachovania jednoty futbalu došlo k zmieru, ktorý vyústil v januári 1885 do rozhodnutia legalizovať profesionalizmus. Príjmy najlepších anglických futbalistov patrili v nasledujúcich desaťročiach v rámci pracujúcich vrstiev určite k nadštandardným. Zároveň sa však rozhodne nemohli považovať za milionárov. Až do 50. rokov 20. storočia totiž platilo v Británii pravidlo o maximálnom týždennom plate vo výške 20 libier. Tím AC Sparta v roku 1908. Stredná Európa – výkladná skriňa futbalu na kontinente V závere 19. storočia a v prvom desaťročí nasledujúceho zapúšťal futbal veľmi intenzívne korene v kontinentálnej Európe a v niektorých častiach sveta, pričom športom číslo jeden sa stal predovšetkým v Južnej Amerike. Medzi najvyspelejšie futbalové krajiny nielen Európy, ale i sveta sa po roku 1918 zaradili tri nástupnícke štáty rakúsko-uhorskej monarchie – Československo, Maďarsko a Rakúsko. Stalo sa tak najmä vďaka prudkému rozmachu futbalu v ich hlavných mestách koncom 19. storočia, z ktorých postupne prenikal do ďalších regiónov. Pod rozvoj futbalu v Prahe, Budapešti a Viedni sa nepochybne podpísala veľmi podobná sociálna demografická a urbanistická situácia týchto metropol. Futbal sa tu stal najobľúbenejším športom v rozľahlých okrajových štvrtiach obývaných robotníckymi a remeselníckymi námezdne pracujúcimi vrstvami. Vďaka tejto masovej hráčskej základni mali kluby v spomínaných mestách vysokú kvalitu, z ktorej, pochopiteľne, neskôr profitovali aj reprezentačné výbery spomínaných štátov. Zásluhou svojej výkonnosti do veľkej miery dominovali futbalovému dianiu na európskom kontinente v medzivojnovom období. Futbal na Britských ostrovoch si stále žil vlastným životom a v presvedčení o svojej vyššej kvalite sa okrem sporadických mimosezónnych priateľských zápasov vzájomnej súťažnej konfrontácii so zvyškom Európy vyhýbal. Pre stredoeurópske krajiny tak boli jedinými vážnymi konkurentmi iba mužstvá z Talianska a Španielska. Hoci prvá svetová vojna zanechala na hospodárstve všetkých troch krajín značné stopy, futbalový život v nich už začiatkom 20. rokov utešene pulzoval. Medzinárodná futbalová federácia FIFA však v období bezprostredne po vojne ešte profesionalizmus oficiálne netolerovala. Ako jej členské krajiny, čo bola nevyhnutná podmienka pre medzištátne futbalové konfrontácie, sa Stredoeurópania tohto predpisu striktne pridržiavali. Veľká Británia si žila vlastným futbalovým životom a s FIFA udržiavala pomerne vlažný vzťah. Jednotlivé „domáce“ asociácie (teda anglická, škótska, waleská a írska) medzinárodnú federáciu pravidelne opúšťali a opäť do nej vstupovali, z predpisu o zákaze profesionalizmu si preto veľmi ťažkú hlavu nerobili a neuplatňovali ho. Tím AC Sparta Praha v roku 1921 Aj v Československu sa však vývoj postupne uberal k profesionalizácii a komercionalizácii futbalu. Podobne ako vo Veľkej Británii o 40 rokov skôr aj tu začali popredné kluby hráčom poskytovať rôzne finančné kompenzácie. Išlo o náhrady za stratenú mzdu či o preplácanie dopravy za súpermi. Najmä najpopulárnejšie pražské kluby Sparta a Slavia už fungovali ako spolky sledujúce popri športe aj finančný zisk a hľadali prostriedky na financovanie svojej činnosti. Nemalé financie získavali z početnej návštevnosti zápasov a vďaka kvalite a popularite dostávali často pozvánky na zahraničné zájazdy. Počas nich inkasovali za odohraté zápasy slušné štartovné, takže sa neraz stávalo, že odohrali tri zápasy za štyri dni, ako napríklad pražská Sparta počas jedného zájazdu do Švédska začiatkom 20. rokov. Pribúdali aj zaručené kuloárne informácie o vyplácaní neoficiálnych odmien hráčom. V účtovníctve klubov na to slúžili rôzne „čierne fondy“. Podobne ako v Spojenom kráľovstve aj v Československu boli členmi výborov klubov známi podnikatelia či zástupcovia predstavenstiev bánk. Hráčov zvykli motivovať okrem peňazí vyplatených za prestup pod rukou k zmene klubu aj prísľubom lukratívneho pracovného miesta v podniku či v inštitúcii, na ktoré mal niektorý z členov klubového výboru dosah. Napríklad jeden z najlepších československých obrancov medzivojnového obdobia Ladislav Ženíšek si nevedel po skončení vojenskej služby v prvej polovici 20. rokov zohnať prácu. Dostal však radu, aby to so svojím futbalovým talentom skúsil v Pardubiciach, kde miestny klub hľadal posilu s prísľubom zamestnania na pozícii bankového úradníka. Pracovný pohovor však nepozostával z preskúšania jeho úradníckych zručností. Úspešnú skúšku absolvoval vo futbalovom zápase. Jeho výkon na ihrisku rozhodol, že v Pardubiciach ďalšie dva roky pôsobil nielen ako futbalista, ale zároveň pracoval v spomínanej banke. V špičkových mužstvách v Československu, koncentrovaných v 20. rokoch predovšetkým v Prahe a v stredných Čechách, tak prevládal akýsi pseudoamaterizmus. Hráči boli oficiálne amatéri, za služby pre kluby dostávali oficiálne náhradu mzdy a spravidla im kluby sprostredkovali podobne dobré pracovné miesta, ako Pardubice Ženíškovi. Prelom však prišiel v lete roku 1924. V Paríži sa konal olympijský futbalový turnaj, počas ktorého sa zároveň uskutočnil kongres FIFA. Jeho účastníci zobrali na vedomie situáciu s pseudoamaterizmom v popredných európskych krajinách a zároveň chceli vyslať zmierlivý signál do Veľkej Británie. Prijali preto rozhodnutie o možnosti legalizácie profesionalizmu v členských krajinách. Konkrétne podmienky si mali upraviť jednotlivé futbalové asociácie samy. Profesionalizmus tak nebol povinný a jeho legalizácia či naopak zotrvanie pri amatérskom štatúte bola v rukách funkcionárskych kádrov členských štátov. Vzhľadom na prudký rozvoj a kvalitu futbalu v nástupníckych štátoch habsburskej monarchie nebolo náhodou, že sa profesionalizmus vo futbale zlegalizoval na európskom kontinente najskôr práve tu. Už v roku 1924 ho zaviedli v Rakúsku, o rok neskôr sa pripojilo Československo. Najbúrlivejšie sa o zavadení profesionalizmu diskutovalo v Maďarsku, ale aj tam bol napokon od roku 1926 legalizovaný. Z významných futbalových krajín sa do konca 20. rokov pridali Taliansko a Španielsko. V Nemecku panoval voči zavedeniu profesionálneho futbalu pomerne tuhý odpor vychádzajúci z tradície tamojších telocvičných spolkov. Všetky snahy o jeho presadenie sa definitívne skončili po nástupe nacistov k moci v roku 1933. V škandinávskych krajinách fungoval futbal na čisto amatérskej báze ešte dlho po skončení druhej svetovej vojny. Organizované futbalové hnutie v Československu riadila ústredná Československá futbalová asociácia (ČSFA) so sídlom v Prahe. Špecifikom československého futbalu v medzivojnovom období bola jeho organizačná roztrieštenosť na národnostné zväzy. ČSFA totiž fungovala ako ústredie pre svojich päť členských národnostných zväzov – československý, nemecký, poľský, židovský a maďarský. Každý klub v krajine sa tak musel hlásiť ku konkrétnej národnosti republiky a na základe toho patril do príslušného zväzu. Na Slovensku sa preto hrali fakticky dve oddelené majstrovské súťaže, jedna v rámci československého zväzu a druhá pod patronátom maďarského zväzu ČSFA. Málopočetné nemecké a židovské kluby hrávali zväčša súťaže maďarského zväzu, v 30. rokoch sa niektoré židovské kluby presunuli do československého zväzu. Víťazi jednotlivých národnostných súťaží sa na záver sezóny stretávali dvojkolovo v súbojoch o pohár majstra Slovenska. Zavedenie profesionalizmu v republike Rok 1924 priniesol do organizácie futbalu v republike zásadnú zmenu. ČSFA oznámila, že od nasledujúceho roka umožní zavedenie profesionalizmu a klubom dala počas leta pred sezónou 1924/25 čas rozhodnúť sa, či ostanú pri amatérskom štatúte, alebo sa vydajú na profesionálnu dráhu. Kvôli získaniu profesionálneho štatútu bolo treba v prvom období podpísať profesionálnu zmluvu minimálne so siedmimi hráčmi, ktorí museli dostávať finančnú odmenu najmenej vo výške 200 korún mesačne. Od roku 1933 sa tieto kritériá zvýšili na 11 hráčov po 400 korún mesačne. Klub musel navyše už pred sezónou zložiť bankovú záruku na sumu pokrývajúcu tieto minimálne hráčske odmeny, čím mal garantovať, že svoje záväzky splní. Počas sezóny 1924/25 prijalo rozhodnutie o prechode k profesionalizmu 17 klubov zo západnej časti republiky, žiaden zo Slovenska ani Podkarpatskej Rusi. Od sezóny 1925/26 sa tak zmenila organizácia futbalu v Československu. Teraz sa už oficiálne profesionálne kluby, koncentrované v drvivej väčšine v Prahe a stredných Čechách, oddelili od amatérskych klubov a hrávali vlastnú profesionálnu súťaž s názvom Asociačná liga rozdelenú kvalitatívne na I. a II. ligu. Išlo fakticky o uzavretú súťaž, pretože z II. ligy sa nedalo zostúpiť a dostať sa do nej dalo iba vďaka prechodu na profesionálny štatút. Víťaz I. ligy sa honosil titulom majster Asociačnej ligy a bol považovaný za najlepšie mužstvo v republike. Ostatné amatérske kluby hrávali naďalej súťaže vo svojich zväzových majstrovstvách, pričom ich víťazi sa od roku 1926 stretávali pohárovým spôsobom v súbojoch o titul amatérskeho majstra ČSR. Výsledné riešenie tak podľa názoru mnohých dobových kritikov síce odstránilo predchádzajúci pseudoamaterizmus, ale namiesto neho zaviedlo pseudoprofesionalizmus. Skutočnými plne profesionálnymi mužstvami boli totiž iba najpopulárnejšie a finančne najlepšie zabezpečené pražské kluby Sparta a Slavia. V ostatných kluboch uplatňujúcich profesionalizmus pôsobili vedľa seba hráči s amatérskymi i profesionálnymi zmluvami, a situácia tak nebola prehľadnejšia ako pred rokom 1925. Podľa znalcov pomerov inkasovali neraz futbalisti viacerých oficiálne amatérskych klubov vďaka rôznym finančným kompenzáciám a bonusom viac ako mnohí profesionálni hráči s minimálnym 200-korunovým príjmom. Hráči Sparty a Slavie, z ktorých sa až na ojedinelé výnimky skladali pravidelne do roku 1938 aj reprezentačné výbery Československa (aj Slováci sa stávali reprezentantmi zväčša až po prestupe do Prahy), boli za futbal svojimi klubmi na prvorepublikové pomery slušne platení. Neznamenalo to však, že zároveň nemali svoje občianske povolania. Mesačne zvykli v kluboch zarábať od 1200 do 2500 korún. Suma spravidla závisela nielen od toho, koľko rokov hráč v klube pôsobil, ale aj od počtu víťazstiev, za ktoré boli extra bonusy. Vzhľadom na to, že začiatkom 30. rokov bol v Československu mesačný príjem vyššieho úradníka okolo 1300 korún, išlo o veľmi slušný zárobok. Zárobky špičkových profesionálnych futbalistov tak boli na pomery 1. ČSR naozaj nadpriemerné. Začiatkom 30. rokov sa pohybovali napríklad platy robotníkov na úrovni 450 – 650 korún mesačne, začínajúci učiteľ mal približne 800 korún, platy baníkov dosahovali približne 1000 korún. Platy ministrov, poslancov, senátorov a univerzitných profesorov sa pohybovali na úrovni 5000 korún mesačne. Podstatne viac ako futbalisti však zarábali aj slávni československí herci a herečky. Príjmy na úrovni hornej hranice však dosahovala iba úzka skupina najšpičkovejších hráčov Sparty a Slavie, zatiaľ čo zárobky väčšiny sa blížili skôr k dolnej hranici spomínaných mesačných príjmov. Legendárny brankár František Plánička pracoval popri futbale ako úradník Všeobecného penzijného ústavu. Takmer všetci profesionálni futbalisti však chodili každý deň do práce, odkiaľ sa po skončení pracovnej doby ponáhľali najmenej trikrát týždenne na tréningy. Platilo to dokonca aj pre hviezdy reprezentačného mužstva, ktoré sa dostalo v roku 1934 až do finále majstrovstiev sveta a po predĺžení podľahlo domácemu Taliansku, pričom na zápas z čestnej lóže dohliadal aj domáci diktátor Benito Mussolini. Legendárny brankár František Plánička, ktorý poberal za futbal v Slavii Praha na začiatku kariéry 1200 a na jej sklonku už takmer 3000 korún mesačne, pracoval popritom ako úradník Všeobecného penzijného ústavu. Do práce išiel aj na druhý deň po návrate zo slávneho turnaja v Taliansku. Útočná hviezda pražskej Sparty Oldřich Nejedlý bol zamestnaný v dopravnej kancelárii. Ďalší členovia strieborného mužstva pracovali ako bankoví či železniční úradníci. Spomínaný pilier obrany Ženíšek podpísal v roku 1929 zmluvu so Slaviou Praha. Jedným z dôvodov, prečo napokon prikývol funkcionárom Slavie, bolo, že mu zároveň ponúkli zamestnanie úradníka v dopravnom podniku, kde pôsobil v správnej rade jeden z členov výboru klubu. V zmluve sa zaväzoval považovať futbal za svoje hlavné povolanie, no rovnako ako ďalší spoluhráči aj on však mohol so súhlasom klubu vykonávať spomínané vedľajšie povolanie. Jeho týždenný príjem bol v zmluve stanovený na 300 korún, k tejto sume sa však mohli pridať prémie za víťazstvá v rozmedzí od 50 do 350 korún podľa kvality zdolaného protivníka či významu zápasu. Jeho celkový mesačný príjem však nemal prekročiť čiastku 2000 korún. Zmluvy futbalistov, pochopiteľne, obsahovali aj povinnosti. Patrili k nim napríklad pokuty za nedodržiavanie disciplíny či za prehry, ktoré sa mohli vyšplhať až na 600 korún. Štandardné stredoeurópske profesionálne zmluvy zároveň futbalistom zakazovali niektoré aktivity, napríklad jazdu na motocykli, alebo im v druhej polovici týždňa, teda spravidla pred blížiacim sa zápasom, nedovoľovali navštevovať podniky, v ktorých sa podával alkohol či konali tanečné zábavy. Hráči mali svoje občianske povolania pravdepodobne z viacerých dôvodov. Jedným bola zrejme nálada spoločnosti, ktorá sa ešte pozerala na ľudí zarábajúcich si na živobytie iba športom veľmi kriticky a podozrievavo. Občianske povolanie navyše plnilo aj istú funkciu sociálneho zabezpečenia v prípade zranenia a ukončenia kariéry, čo pri tvrdosti vtedajšieho futbalu nebolo vôbec zriedkavosťou. Hráč, ktorý sa musel s aktívnym futbalom rozlúčiť, tak nemal následne žiadny problém adaptovať sa na život bez príjmu zo športu. Jedinými skutočnými profesionálnymi futbalistami na plný úväzok v medzivojnovom Československu boli pravdepodobne hviezdni útočníci Raymond Braine a Josef Bican. Braine posilnil Spartu v roku 1930 najmä preto, že v rodnom Belgicku si v tom čase ešte legálne futbalom zarábať nemohol. Podľa neoficiálnych správ dosiahol v tom čase jeho plat v Prahe závratnú výšku 6000 korún, ale dá sa predpokladať, že realita bola o čosi skromnejšia. Jedným z mála profesionálnych futbalistov v Československu bol Josef Bican. Jeden z najlepších strelcov futbalovej histórie Bican sa narodil v českej rodine vo Viedni. V tomto v medzivojnovom období futbalom pobláznenom meste si hraním privyrábal zásluhou výnimočných streleckých schopností už od 14 rokov, keď za finančnú odmenu nastupoval za rôzne podnikové výbery. Prvú profesionálnu zmluvu podpísal v Rapide Viedeň ešte ako 18-ročný mladík na 150 šilingov týždenne. Bolo to údajne toľko peňazí, koľko jeho matka ešte nikdy pohromade nevidela a onedlho si za ušetrené peniaze otvorila malý obchod. Na konci pôsobenia v Rapide v roku 1935 už bol jeho najlepšie plateným hráčom s príjmom 400 šilingov týždenne. Do Prahy prestúpil po dlhých ťahaniciach okľukou z Admiry Viedeň v roku 1937 už ako hviezda svetového futbalu. Za podpis zmluvy mal od Slavie zinkasovať podľa niektorých prameňov 75 000 korún, podľa iných až dvakrát toľko. Jeho mesačný plat mal dosahovať výšku 5000 korún, čo bolo v porovnaní s väčšinou spoluhráčov trikrát viac. Finančné príjmy Braineho a Bicana patrili k obľúbeným témam polemík v československej medzivojnovej, najmä bulvárnej tlači. Ďaľším profesionálom bol hviezdny útočník Raymond Braine. Skromné počiatky profesionalizmu na Slovensku Na Slovensku bola situácia podstatne prehľadnejšia ako v českých krajinách, pretože profesionalizmus sa tu oficiálne vo futbalových kluboch až do polovice 30. rokov nevyskytoval. Ako som už konštatoval vyššie, počas sezóny 1924/25 sa preň žiadny slovenský klub nerozhodol. Kluby hrávali vlastné súťaže rozdelené podľa národnostných zväzov. V mestách na juhu krajiny od Bratislavy po Košice sa však veľkej obľube tešili aj časté nesúťažné konfrontácie medzi miestnymi klubmi československého a maďarského zväzu, ktoré mali neraz väčšiu sledovanosť a hrali sa s väčším nasadením, ako bežné majstrovské zápasy. Do pozície najúspešnejšieho slovenského klubu sa od druhej polovice 20. rokov prepracoval I. Československý športový klub (ČsŠK) Bratislava (dnešný Slovan), založený ako protiváha početných maďarských klubov, ktoré v meste pôsobili už pred rokom 1918. Aj on však svojim hráčom dokázal zabezpečiť predovšetkým slušné mimofutbalové pracovné pozície, a tak sa staral o ich komfort potrebný pre kvalitné výkony na trávniku. Fotka historicky prvého mužstva 1. ČsŠK Bratislava z roku 1919. Úvahy o prestupe niektorého klubu zo Slovenska medzi profesionálov sa vynárali z času na čas ako istý folklór počas zimných prestávok. Ako vďačná téma mali potenciál udržiavať záujem verejnosti o futbal mimo hlavnej sezóny. Ohlasovali ich údajne maďarskí futbaloví funkcionári v Bratislave i Košiciach a sem tam sa vynorili pri spomínanom ČsŠK Bratislava či jeho západoslovenskom konkurentovi Rapide Trnava (dnešný Spartak). Zapojenie sa do profesionálnej ligy s jej atraktívnymi mužstvami iste lákalo. Vzorom boli niektoré kluby z Moravy, ktoré prešli k profesionálom začiatkom 30. rokov. Finančné zdroje potrebné na platenie profesionálneho kádra i zvýšených cestovných výdavkov však tieto úvahy vždy spoľahlivo s nástupom jarnej časti sezóny ukončili. V prípade trnavského i bratislavského klubu sa úvahy o prechode do profesionálneho tábora vynorili v čase, keď mali ich funkcionári napäté vzťahy s vedením riadiaceho orgánu svojej majstrovskej súťaže, západoslovenskej župy československého zväzu. Išlo tak aj o istý druh hrozby, že ak nebudú ich požiadavky splnené, odídu do inej súťaže. Bratislavský klub sa začal seriózne zavedením profesionálneho štatútu a následným prechodom do asociačnej ligy zaoberať na sklonku roka 1932. Koncom novembra 1932 vedenie klubu dokonca zavedenie profesionalizmu odhlasovalo. Spravilo tak však iba podmienečne. Podmienkou bolo, že ČSFA nezmení minimálne požiadavky kladené na profesionálny klub. Presne k tomu však napokon došlo, pretože asociácia zvýšila minimálny požadovaný počet profesionálnych hráčov v klube zo sedem na jedenásť a ich minimálny mesačný príjem z 200 na 400 korún. So zvýšením tak padol aj plánovaný prechod do asociačnej ligy, kam sa podľa novín chystal klub zaradiť od sezóny 1933/34. Bratislavský klub napokon prijal rozhodnutie o prechode na profesionálny štatút časti svojho hráčskeho kádra až počas tejto sezóny. Prechod do asociačnej ligy bol však už v tom čase bezpredmetný, pretože ČSFA konečne vypočula volanie futbalového hnutia v celej republike a od sezóny 1934/35 zreformovala organizačnú štruktúru súťaží do podoby, ktorá zodpovedala celoeurópskym trendom. Profesionálna Asociačná liga ako akási súťaž sama pre seba skončila a nahradila ju celoštátna Československá prvá liga otvorená všetkým klubom v krajine bez ohľadu na profesionálny či amatérsky štatút. Na I. ligu nadväzovalo päť regionálnych divíznych súťaží, ktoré boli z hľadiska kvality druhoúrovňové. Vo východnej časti štátu vznikla tzv. Slovensko-podkarpatskoruská divízia, rozdelená na západnú a východnú skupinu. Jej veľkým prínosom bolo najmä to, že ju už hrali spoločne mužstvá československého a maďarského zväzu ČSFA. Od sezóny 1935/36 si miesto v I. československej lige vybojoval ČsŠK Bratislava, pričom v najvyššej súťaži ostal až do rozpadu republiky jediným zástupcom Slovenska. Snímka zo zápasu Juventus Slávia z roku 1932. Možno povedať, že prinajmenšom do polovice 30. rokov sa futbalom na Slovensku veľmi zarábať nedalo. Dobrý futbalista si však mohol nájsť pracovnú pozíciu zásluhou prestupu do niektorého futbalového klubu. Celok z Topoľčian napríklad inzeroval v roku 1932 v novinách svoj záujem o kvalitného stredného útočníka, ktorému ako motiváciu pre príchod do mesta ponúkal v čase hospodárskej krízy iste nie nezaujímavú pracovnú pozíciu v strážnej službe. Večná téma polemík Profesionalizmus v československom futbale a všeobecne v športe bol v medzivojnovom období významnou novinkou. V športových polemikách patrila táto otázka k najdiskutovanejším. Úvahy o prínosoch, ale predovšetkým o negatívach, ktoré prinášal profesionalizmus do československého futbalu, zapĺňali stránky tlače v českých krajinách i na Slovensku od otvorenia možnosti jeho zavedenia v roku 1924 až do rozpadu Československa v marci 1939. Objavovali sa nielen v dennej tlači či periodikách zameraných na šport, ale dokonca aj v známych časopisoch orientovaných na celospoločenské problémy, akými bola napríklad Přítomnost Ferdinanda Peroutku. Ostré kritické názory sa pravidelne objavovali najmä po neúspechoch československých mužstiev v konfrontáciách so zahraničnými súpermi, alebo pri rôznych tvrdých fauloch a následných zraneniach s dlhodobými následkami, inzultáciách rozhodcu hráčmi, alebo iných neprístojnostiach na ihrisku. Dlhodobo sa zároveň riešila dilema, či sa profesionálny šport a futbal zlučuje s morálkou. Táto téma sa ako negatívum profesionálneho futbalu neraz prízvukovala i na Slovensku. Podľa pisateľov totiž nemala byť motiváciou športovcov pre dosahovanie špičkových výkonov finančná odmena, ale poháňať ich mala čisto športová súťaživosť, ktorá mala byť vždy základom každého športového odvetvia. Malá časť publicistických príspevkov o profesionalizme vo futbale na Slovensku mala aj pozitívnu konotáciu. Časť futbalových novinárov v ňom totiž po prípadnom zavedení slovenskými klubmi videla jediný nástroj, ako mohli čeliť odchodom svojich najlepších hráčov do českých klubov. Autonómia – koniec profesionalizmu Otázku o prínosoch profesionalizmu pre futbal na Slovensku vyriešili politické zmeny z jesene 1938. Následkom oslabenia pozície pražskej vlády po akceptovaní Mníchovskej dohody z 30. septembra 1938 sa stala na Slovensku hlavným politickým hráčom HSĽS, ktorá už takmer 20 rokov požadovala autonómiu krajiny. Stalo sa tak už o necelý týždeň, pričom HSĽS začala s postupným budovaním autoritárskeho režimu jednej politickej strany. Spoločenské zmeny zasiahli na jeseň 1938 takmer všetky oblasti verejného života. Výnimkou nebol ani futbal. Jeho organizácia sa na Slovensku osamostatnila od pražského ústredia. Na zakladajúcom zhromaždení 26. novembra 1938 v Žiline bol založený samostatný Slovenský futbalový zväz, ktorý si podal dokonca ešte pred rozpadom spoločného štátu v marci 1939 prihlášku do FIFA. Predsedom vo funkcii náčelníka najvyššieho orgánu – náčelníckej rady – sa stal bývalý dlhoročný športový redaktor denníka Slovák Štefan Jakubec. Delegáti prijali okrem iného rozhodnutie o prerušení kontaktov s českými krajinami a riadenie súťaží na Slovensku malo byť už výlučne v kompetencii slovenského zväzu. Futbal a šport sa mal v novej ére pestovať v „národnom a kresťanskom duchu“. Dobové logo Slovenského futbalového zväzu. K 1. januáru 1939 sa v slovenskom futbale oficiálne rušil ešte len korene zapúšťajúci profesionalizmus. Išlo o politické rozhodnutie, čo jasne dokumentuje stanovisko dočasného riadiaceho orgánu športu na autonómnom Slovensku – Poradného zboru pre telesnú výchovu a šport Ústredného národného výboru. Ten vydal ešte koncom októbra 1938 akúsi smernicu pre ďalšiu organizáciu športu v krajine, ktorá jednoznačne odmietala profesionalizmus, „lebo je to najväčšie nebezpečenstvo pre vývin národnej telesnej kultúry.“ Slovenská tlač písala na jeseň 1938 o profesionálnom futbale iba kriticky. Označovala ho za zdroj morálneho úpadku futbalu v 1. ČSR a spájala s ním všetky negatíva spojené s futbalom, azda s výnimkou slabých výkonov rozhodcov či diváckych výtržností. Atmosféra okolo profesionálneho futbalu na Slovensku na jeseň 1938 dobre ilustruje, že nedemokratické režimy môžu mať síce navonok rozdielne ideologické nálepky a symboly, v skutočností však majú veľa spoločné. Po nástupe komunistického režimu v roku 1948 skončil totiž profesionálny futbal v Československu takmer úplne rovnako. Text je skrátenou verziou štúdie HANULA, Matej. Kazia peniaze šport? Diskurz o profesionalizme vo futbale v medzivojnovom Československu s dôrazom na Slovensko. In Od denára k euru: fenomén peňazí v dejinách Slovenska. Bratislava: Historický ústav Slovenskej akadémie vied: VEDA, 2021, s. 223 – 244. ISBN 978-80-224-1922-2. Použitá literatúra MAŠLONKA, Štefan – KŠIŇAN, Jozef. Zlatá kniha futbalu na Slovensku. Defilé generácií 1898 – 1987. Bratislava: Šport, 1988. MRÁZ, Igor et al. Svet deväťdesiatich minút. Z dejín československého futbalu. Diel prvý 1901 – 1945. Bratislava: Šport, 1976. PAVLIS, Zdeněk. Pepi. Praha: nakladatelství Malý princ, 2014. PELC, Martin. Sport a česká společnost do roku 1939: osobnosti – instituce – reflexe. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2018. SANDERS, Richard. Beastly Fury. The Strange Birth of British Football. London: The Random House Group Company, 2009. ZIKMUND, Zdeněk. Fotbal ve stínu duceho. Praha: Olympia, 2004. ŽENÍŠEK, Ladislav – PROCHÁZKA, Otakar. Čtvrt století za mičudou z toho sedm let v sešívaném dresu. Praha: Albatros, 1969. Obrazová príloha: Wikimedia, Slovenský futbalový zväz
18. júna sa opäť zorganizuje v Poľanoch "Pohár sv.Bazila". Prihlásiť sa môžete na farských úradoch.
prejsť na článokVystúp z davu a okúzli svoje okolie v originálnych značkových legínach v hodnote 50 eur, ktoré Ti dodajú sexy look, odvážny štýl a osobitosť! Sú módnym hitom a fungujú ako kvalitné oblečenie na každodenné nosenie aj športové aktivity. Chceš ich? Zdieľaj,
prejsť na článokDo už zrealizovaného bytového interiéru sme vsadili knižnicu alebo skôr policový diel na fotografie, či dekoratívne predmety. Pri jej tvorbe sme pracovali s niekoľkými variantami. Jednotlivé predstavy sú spravované a prezentované zákazníkom 3D sof
prejsť na článokKniha „Antisemitizmus a holokaust na Slovensku v dokumentoch nemeckej proveniencie 1938 – 1945, zostavená Eduardom Nižňanským a Katarínou Psicovou, predstavuje významný prínos k pochopeniu histórie antisemitizmu a holokaustu na Slovensku. Kniha sa skladá
prejsť na článok