Ego

Táto nekonečná témy ma vždy zaujímala. Zdá sa mi, že aj toto je trošku tabu, teda rozprávať o egu v našej spoločnosti. V podstate vládne všeobecne zaužívaný názor, že prebujnelé ego majú tí, čo sa predvádzajú a chcú byť stredobodom pozornosti. Ako znamenie leva viem o čom hovorím . Skúste však niekomu utiahnutému a večne sa sťažujúcemu človeku povedať, že z neho hovorí jeho ego. Juj, tak to je iná zábava potom. Ten spomínaný exhibicionista poznámku ohľadom svojho ega prejde mlčaním. Ale utiahnutý, skromný a večne o sebe pochybujúci človek, ten to bude rozdýchavať ťažko. Ja som sa dlho podceňovala, poukazovala na svoje chyby, tvrdila som, že nie som dosť dobrá, resp., že som tá zlá. Až kým som nenatrafila na informáciu, že to zo mňa hovorí moje ego. Skoro ma porazilo. Ja!? A ego!? Veď žiadne nemám, som skromnučká, zakomplexovaná a nenápadná . A potom som ho začala pozorovať. Musím povedať, že ma to dosť pobavilo. A je úžasné, keď sa začnete pozorovať ako niekto nestranný, pretože vtedy sa o sebe dozviete veľmi veľa vecí. Postupne a veľmi pomaly som prestala túto stránku môjho ega živiť (aj keď stále mám na tom čo robiť). A stala sa mimoriadne zaujímavá vec, človeka v tej chvíli prestane zaujímať hodnotenie, hodnotenie od okolia, hodnotenie od seba samého, porovnávanie sa. Presne o tom to je, že sa niekým porovnávame, že niečo hodnotíme. Ale kto určí stupnicu, či „limit“ na hodnotenie? Spoločnosť? Rodičia? Média? A na základe čoho? Moja rada znie: Skúste to pomaly pozorovať. Keď si po prvý krát uvedomíte, že ste sa znova s niekým alebo niečím porovnali, je to na dobrej ceste. Postupne si to budete uvedomovať skôr a skôr, až to prestanete robiť. A to, čo je veľmi dôležité je, že na seba netlačte! Rada pozorujem ľudí. Ako sa správajú, gestá, mimika. Z môjho pozorovania som zistila, že tí, čo sú na seba veľmi prísni, tým to dlhšie trvá. Vyvíjajú na seba nesmierny tlak, že niečo musia, že to zasa neurobili dobre, že to zvládnu (rôzne jednodruhové a podobné diéty, limity, úlohy a podobne) a keď to nefunguje, teda objaví sa zdravotný problém, úlohu nesplnia, nelepší sa duševný stav, tak sa za to často trescú. Ja si nemyslím, že to tak má byť. Veď vzhľadom na dobu, ktorú žijeme, máme úloh a „povinností“ dosť. A málokto sa rozhodne žiť v lese, mimo „matrix“ a jesť korienky. Proste to tak je. Preto si myslím, že by sme sa mali snažiť urobiť si život krajším a ľahším. Kašľať na ego The post Ego appeared first on Eja Dekánková terapie.

prejsť na článok